Vyhľadávanie
Pavol Strauss
S výhľadom do nekonečna (1.zv.), Hudba plaší smrť (2. zv.), Rekviem za neumieranie (3. zv.)
Prešov, Vydavatestvo Michala Vaška, 2009
Prvé tri zväzky literárnej tvorby MUDr. Pavla Straussa pripravil do tlače spolu s úvodom profesor Július Pašteka. Čitateľ sa pomocou jeho úvah môže lepšie zorientovať v bohatom diele nevšedného autora, ktorý svojím intelektom ďaleko prevyšuje bežný priemer. Strauss pozornosť čitateľa upútava nielen múdrymi výrokmi o živote, ale aj vtipom či anekdotami z lekárskeho prostredia. Písal predovšetkým náboženskú esej, hoci začínal básnickou tvorbou v nemeckom jazyku. Keďže sa plánuje vydanie až 10 zväzkov s jeho celoživotnou tvorbou, prvé tri obsahujú iba eseje. V prvom zväzku sa nachádzajú aj rozhovory s autorom, uverejnené v tlači po roku 1989.
Vynára sa otázka, v čom spočíva jedinečnosť a originalita Straussových esejí oproti iným významným predstaviteľom tohto žánru v slovenskej literatúre (V. Mináč, A. Matuška). Tematika jeho tvorby má iné podložie a komponenty vzhľadom na pôvod, vzdelanie a zámery ako menovaní autori, ktorí vo väčšej či menšej miere ohýbali svoju chrbtovú kosť pod vplyvom ideologického či mocenského tlaku.
Medicína, literatúra a hudba determinovali Straussov život, ale predovšetkým katolícka viera mu dávala zmysel. Narodil sa síce v židovskej rodine, ale 29. augusta 1942 ako 30-ročný konvertoval. Dátumy v jeho živote zohrávajú významnú úlohu - sú symbolom výnimočnosti človeka, ktorý sa stal outsiderom aj podľa kritérií veľkonemeckej ideológie, aj podľa protináboženskej demagógie marxistov. Takmer celý život bol domácim disidentom - raz prenasledovaným, inokedy odvrhnutým a poníženým, lebo vyčnieval z radu. Narodil sa 30. augusta 1912 v Liptovskom svätom Mikuláši a zomrel 3. júna 1994 v Nitre. Poznal sa osobne s Maxom Brodom, Franzom Werfelom a mnohým ďalšími osobnosťami. Dokonale ovládal nemčinu, francúzštinu a aj maďarčinu. Bol telom i dušou Stredoeurópanom.
Zostali teda knihy, ale aj z nich sa jeho láskavý hlas prihovára čitateľovi. Nehovorí nikde o „zbabranom živote" ako komunistický básnik L. Novomeský. Napriek tomu Strauss nereprezentuje lacný optimizmus - denno-denne musel zápasiť o prežitie v zmysle duchovnej samostatnosti a nezávislosti tvorcu a mysliteľa, spisovateľa a lekára. Koľko bezvýznamných persón sa pohybovalo okolo neho a kádrovalo ho, alebo sa usilovalo degradovať jeho nevšedný talent! Talent, ktorý sa rozvíjal v troch rovinách a bol podfarbený, vycibrený transcendentálnymi rozmermi a výšinami.
Hudba patrila k životnej náplni Straussa, čo je sčasti pochopiteľné po zvážení rodinného zázemia: „V matkinej rodine bolo veľa muzikantov, dve speváčky, čelista, rodák z Detvy, sama matka bola dobrá klaviristka." (S výhľadom do nekonečna, s. 322). Podnetné sú jeho úvahy o spojení hudby a medicíny, hoci - ako sám tvrdí - ide o dotyky a vzájomné pospájanie zdanlivo nesúvisiacich svetov. Hudba podľa neho má pre lekára osobitnú funkciu. Keď je umorený prácou, otvára mu nádherný svet vnútornej krásy a nových výhľadov.
Strauss budoval svoj vnútorný život na princípoch náboženskej viery, ale hudba vôbec tomu neprotirečila. Hudba ľudí zbližuje, vytvára citovú jednotu, stmeľuje ich do priateľského zväzku. Spája sa s tým aj vedomé odmietnutie konzumného davu, ale aj prijatie utrpenia a bolesti.
Hudba sa vypína v tvorbe Straussa k samým vrcholom jestvovania a nadobúda ontologickú podobu. Je prejavom božských cností, najmä lásky k človeku - aspoň tak to zaznieva vo vyznaniach autora. Hudba je podľa neho všetkým prístupná reč, ktorá má veľkú silu zbližovania.
Cez medicínu sa otvárali autorovi priestory pre zmapovanie filozofie života a smrti, prechodu z jedného stavu do iného. Ale najzaujímavejšie sú tie pasáže, ktoré pojednávajú o lekároch-umelcoch. Aj sám sa pokladal za píšuceho lekára. Možno ako lekár sa stal autorom neustále pertraktujúcim otázku smrti. Život lekára si predstavuje ako službu a základom služby je láska k blížnemu. I v tom je kresťanský princíp, dokonca ten najvyšší. Keď analyzuje povinnosti chirurga, nezabudne pripomenúť nádej. Láska, nádej, viera! Aj smrť či skôr blízkosť smrti dokáže opísať v mnohých variáciách a obmenách. Stačí si spomenúť na opis smrti A. P. Čechova.
Načiera totiž hlboko do tajov medicíny a analyzuje tvorbu i život spisovateľov, pochádzajúcich spomedzi lekárov. Bolo ich veľa, veď medicína a jej predstavitelia sa najviac vedia priblížiť k ľudskej duši, najviac prenikajú do vnútra človeka.
Kresťanský zmysel pre život sa zračí aj zo Straussovho postoja k pacientom: vždy je láskavý, ľudský, chápajúci. Aj v humore. Aj keď ide o smrť, resp. blízkosť smrti, dokáže dať návod na prijatie tohto stavu prirodzeným pokojom, ba aj humorom - nevtieravým, dobromyseľným, upokojujúcim. Strauss bol aj v medicíne osobnosťou, ktorá akoby bola riadená „zhora" Božími zákonmi. Pomáhal bez toho, aby vyžadoval uznanie či protihodnotu; pomáhal, aby liečil telo i dušu.
Za svojho 82 rokov trvajúceho života liečil a vyliečil veľa pacientov a zanechal po sebe vzácne knihy, ktoré majú svoj filozofický rozmer. Čo napísal, pretrváva v slovenskej literatúre. O tom svedčí aj úsilie znovu sprístupniť jeho tvorbu čitateľskej verejnosti.
Tibor Žilka
