Vyhľadávanie
Príbehy a udalosti z menej známych alebo vzdialených krajín zvyknú „priťahovať“ zvýšenú pozornosť čitateľov, najmä ak vychádzajú z historických faktov. Samozrejme, svoju úlohu tu zohráva aj autor, jeho životné osudy, popularita. K takýmto autorom možno zaradiť aj uznávanú čilskú prozaičku Isabelu Allendeovú. Tá však nie je známa len ako spisovateľka (písala romány, divadelné hry, spomienky, poviedky, rozprávky – aj v slovenčine vyšlo niekoľko titulov), ale aj neúnavná novinárka (pracovala pre rôzne médiá, televízie), známa aktivistka (pracovala aj pre OSN) s vlastnou nadáciou na pomoc ženám. Ako netere niekdajšieho prezidenta Salvadora Allendeho sa jej bezprostredne dotkol nástup diktátorského Pinochetovho režimu. Ocitla sa v exile a s tragickými osudmi ľudí z tohto úseku čilských dejín ostala navždy spätá. Stvárnila ich aj vo svojom rozsiahlom a podmanivom románe Dom duchov, ktorý písala začiatkom osemdesiatych rokov 20. storočia vo Venezuele. Toto jej najúspešnejšie dielo dostali čitatelia na Slovensku opäť do rúk v preklade Jarmily Srnenskej vďaka vydavateľstvu Slovart (2018).
Dom duchov je vlastne rodinnou ságou Truebovcov, v ktorej autorka očami troch generácií sprostredkúva pohľady na osudy členov rodiny, ich šťastné i nešťastné obdobia, myslenie i názory na meniaci sa svet okolo nich. Celým dejom sa však prelínajú tajomné príbehy, jasnovidectvo, nevysvetliteľné udalosti, pohybujúce sa predmety, rozhovory s duchmi a pod., ako aj pôsobivé obrazy prírody, vrátane zápasu ľudí s nečakanými katastrofami ničiacimi úrodu či zemetraseniami.
Ústrednou postavou románu je Esteban Trueba. Jeho životné osudy sú doslova gejzírom rušných udalostí počas dlhých desaťročí na pozadí spoločenských premien, zápasov, poznačených úspechmi i neúspechmi rodu Truebovcov. Do deja románu vstúpil Esteban ako 25-ročný mládenec, ktorý na severe krajiny drel v bani, aby z nej „vyrval vzácny kov do posledného gramu“. Prekonával všetky prekážky s vidinou bohatstva a tým i získania krásnej snúbenice Rosy de Valle. Tá mu vstúpila do života „ako očarujúci anjel a vzala mu dušu.“ No miesto radosti ho postihlo nešťastie – Rosa nečakane zomrela. Jej smrť predpovedala sestra Clara, ktorá po tejto udalosti prestala rozprávať (prehovorila až po 9 rokoch, keď oznámila, že sa bude vydávať). Zdrvený Esteban sa nevrátil do bane, ale odišiel na vidiek – na zanedbaný rodinný statok Tri Márie. Usiloval sa ho obnoviť, lebo „zem sa nemá nikdy predávať. To jediné ostane, keď sa všetko pominie“. S prírodou zápasil o každú piaď zeme. Opieral sa o poznatky z príručiek, experimentoval, nevzdával sa, trpezlivo organizoval práce s nádenníkmi až kým sa z Troch Márií nestal vzorný veľkostatok s prijateľným bývaním pre všetkých, čo tam pracovali. Bol presvedčený, že nastal čas „vniesť trochu civilizácie do tohto strateného kúta medzi Kordillerami a morom“. Estebanovi sa život na vidieku páčil, ale zmenil ho na divocha a jeho nepríjemná povaha so sklonom k zúrivosti sa prejavovala čoraz častejšie. Chýbala mu manželka, preto sa opäť obrátil na de Valleovcov, či nemajú nezadané dievča. Mali Claru – jasnovidku, ktorá už pred časom predpovedala svoj vydaj. Pre budúcu rodinu postavil v meste Esteban priestranný, slnečný dom pre niekoľko generácií zákonných Truebovcov. Svoju manželku zahŕňal darmi a pozornosťou, trpezlivo čakal na dediča. Narodilo sa však dievča Blanka (neskôr sa dočkal aj synov, ale tí nepokračovali v jeho zámeroch). Rodina striedala život v meste s pobytom na vidieku, kde sa Blanka spriatelila s Pedrom, synom správcu veľkostatku. Ich vzťah sa zmenil na lásku, ktorú však Esteban veľmi kruto potrestal. Clara s Blankou opustili vidiek a Esteban ostal sám „s pocitom, že sa v jeho živote niečo navždy zlomilo“.
Rodinné problémy a narušené vzťahy mu však nebránili sledovať situáciu v krajine. Nesúhlasil s novými myšlienkami, ktoré sa šírili z Európy a „plazili“ sa aj po veľkostatkoch na vidieku a rozvracali doterajšie usporiadanie spoločnosti. Obavy z prevratu a aktivizácie ľavicových síl zmobilizovali Estebana, aby všestranne podporoval konzervatívne sily. Tak sa postupne „vypracoval“ dokonca až na post senátora v kongrese.
Napätie v rodine poznačené tehotenstvom Blanky a „záchranným sobášom“ s grófom de Santigny, nevydarenými dobrodružstvami syna Nikolása zmiernilo až narodenie Alby. Esteban však Blanke dával pocítiť, že žije z jeho milosrdenstva a vzťah s Pedrom jej neprepáčil. Život v dome sa zmenil Clarinou smrťou – s ňou odišli duchovia, návštevy a Esteban sa zmenil na ušomraného starca. Svoje úsilie zameriaval na zničenie „“marxistickej rakoviny“, ktorá pomaly rozožierala národ. Nik z jeho kolegov mu vtedy neveril.
Esteban vyťažený politickou činnosťou netušil, že Blanka sa tajne stretáva naďalej s nenávideným Pedrom a syn Jaime sa s ním priatelí. Navyše milovaná vnučka Alba sa zadívala do ľavičiara a revolucionára Miguela. Študentské nepokoje, prezidentské voľby a výhra socialistov priniesli do krajiny nielen počiatočnú eufóriu, ale aj zmeny v živote. Rušné udalosti zasiahli aj Estebana, ktorý nepoľavil v úsilí a cestoval z provincie do provincie, hľadal podporu v zahraničí a bol prvý, kto povedal, že „len vojenský puč zastaví postup marxizmu, pretože ľud sa dobrovoľne nezriekne moci“. Búrlivé udalosti i samotný puč kruto zasiahli aj do života Truebovcov.
Tento trojgeneračný román je presvedčivým rozprávaním o postavení a úlohe rodiny, spoločenských premenách, láske i nešťastí, násilí a porozumení, úcte i nenávisti, tajomstvách a mágii i nezlomnej viere o svojej pravde (neraz vo svojskom chápaní hrdinov knihy). Nielen ústredné postavy príslušníkov rodiny, ale aj celý rad ďalších rozmanitých postáv (napr. slobodomurár de Valle s politickými ambíciami, fanatický páter Restrepo, slúžka Nana, gróf de Satigny či obetavá Férula a pod.) prispeli k pestrosti deja. Napriek tomu, že kniha nie je u nás novinkou (Slovart 2000, Tatran 1988) je stále aktuálna najmä pre novú čitateľskú generáciu. Nestratila nič na svojej originalite a pozoruhodnom spracovaní.
