Vyhľadávanie
Viac ako cestopisné príbehy
Anton Hykisch: Sám v cudzích mestách (príbehy nielen zo sveta), Bratislava, Hajko & Hajková 2006
„Musíme sa zbaviť strachu zo sveta, zo strašidiel,“ vyzýva nás Anton Hykisch v úvode ku knihe Nebojme sa sveta (Sprievodca globálnym myslením), ktorá vyšla pred piatimi rokmi. Jeden z najscestovanejších slovenských spisovateľov, vníma „veľký“ svet ako výzvu, jeho poznanie ako príležitosť na lepšie sebaspoznanie, kontakty s ním, či pobyty v ňom ako možnosti overovania vlastných síl. To, že poznávanie sveta nechápal autor len ako „úradnú“ povinnosť v čase pôsobenia v pozícii slovenského veľvyslanca v Kanade, ale že ho dlhodobo chápe ako podstatnú súčasť svojej životnej filozofie, dokumentujú nielen jeho cesty, ale aj texty – eseje, literárne reportáže a poviedky, v ktorých sprítomňuje svoje poznanie, zážitky, pocity z návštev mnohých kútov Zeme. Predstavuje ich čitateľom vo svojej najnovšej knižke s jedinečnosťou a osobitým spôsobom videnia.
Takmer dve desiatky textov vznikali vo veľkom časovom intervale: od 60. rokov minulého storočia až po prvé roky tohto storočia. Vznikol tak zaujímavý projekt, ktorý dovoľuje porovnávať spôsoby literárnych záznamov z ciest na priereze štyroch desaťročí – a čosi aj napovedá o vývine autorovho pohľadu a rukopisu, o ľudskom dozrievaní. Pre všetky texty vospolok platí, že prinášajú zaujímavo (beletristicky) spracované poznatky, dojmy, zážitky z cudzích krajín, obrazy zo stretnutí s cudzími, menej aj viac známymi kultúrami. Kým poviedky-reportáže (texty rozhodne nemožno redukovať na žáner cestopisných čŕt) zo skoršieho obdobia prinášajú napätie spojené zväčša s vonkajším dianím (niekedy dokonca s jeho záhadnými zauzleniami navodzujúcimi takmer atmosféru detektívok), v textoch z posledného obdobia autor minimalizuje príbehovosť, nebuduje v nich napätie vyvierajúce z vonkajších udalostí, ale o to viac rozvíja filozoficko-meditatívnu rovinu. Akoby sa autorský subjekt „stíšil“, sústreďoval sa na hlbšie vrstvy zážitkov, ponáral sa do tajomstiev ukrytých v tradíciách vzdialených, starých kultúr, ponúkajúcich viacznačné interpretácie – a tým aj akúsi alternatívu k životným postojom racionálneho Európana. Ako čitateľku ma najviac oslovili práve texty (žánrovo vymedziteľné azda ako cestovateľské eseje či poviedky) z posledných rokov so silným filozofickým pozadím. Jednak v tom zmysle, že prinášajú – okrem iného – aj (fragmentárne) zábery na filozofické/teologické myšlienky charakteristické pre tú-ktorú kultúru, no oveľa viac v tom zmysle, že samy nastoľujú základné filozofické problémy – k akým patrí identita, prepojenie minulosti a prítomnosti, sebapoznanie, samota a medziľudské (medzikultúrne) vzťahy. Za veľmi sugestívnu pokladám poviedku Fotografia z ulice Liuličang alebo Pocta Borgesovi (z r. 1990). Autorovi sa podarilo vykresliť atmosféru pekinskej ulice pôsobiacej ako oáza literatúry, ako miesto, kde sa staré umenie stretáva s moderným, kde priam hmatateľne cítiť prítomnosť dávnej kultúrnej tradície. Poviedka je holdom nielen tejto uličke, ale aj knihám a čitateľom, ktorí, ponoriac sa či len listujúc v záľahe kníh, akoby zhadzovali svoje naučené každodenné masky a stávali sa tým, kým vo svojom vnútri naozaj sú, akoby vstupovali do nového sveta. Očarenie touto ríšou kníhkupectiev, antikvariátov, minigalérií, ako ho Hykisch sprítomňuje v texte, evokuje predstavy borgesovského literárneho vesmíru, vťahuje do magických vírov a rozochvieva imagináciou. Podobná magicko-realistická atmosféra rezonuje v poviedkach Ježiš Kristus bol asi Mexičan, Pokušenie Gándhího, Závraty z mysu Canaveral. Autor v nich naznačuje väčšiu zložitosť, záhadnosť vnútorného sveta človeka, akú podáva jeho zvyčajný obraz, a aj sám seba predstavuje v trochu inom svetle, ako ho poznáme z predchádzajúcich diel. Aj preto sa po knižke obohatenej o dokumentárne fotografie vyplatí siahnuť.
Etela Farkašová
