Vyhľadávanie
Ak sme doteraz čítali články o Františkovi Ferdinandovi d´Este, následníkovi trónu v habsburskej monarchii, zistili sme, že autori sa zvyčajne sústredili na najtragickejší moment jeho života – na atentát v Sarajeve z 28. júna 1914, ktorý spáchal Gavrilo Princip. Táto udalosť sa vnímala ako priama rozbuška vzniku „veľkej vojny“. Autori si okrem tejto udalosti občas všimli aj arcivojvodov ľúbostný vzťah k Žofii Chotkovej a ich morganatický sobáš, ktorým si znepriatelili celé príbuzenstvo. Historik Ferdinand Vrábel, absolvent odboru archívnictva na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, sa na osobu následníka trónu v knihe Sarajevský atentát (Následnícky pár a Slovensko) (Marenčin PT) pozerá zo širšieho hľadiska. Predstavuje ho od detstva a mladosti cez rodinné a príbuzenské vzťahy až po jeho politické názory, vojenskú kariéru. Pripomína aj arcivojvodove záľuby, medzi ktoré patrilo nielen poľovníctvo ale aj cestovateľský koníček (viď cestu Františka Ferdinanda okolo sveta). Autor zdôrazňuje arcivojvodovu mierumilovnosť a nechuť púšťať sa do vojnového dobrodružstva, ktoré už vtedy viselo nad európskou oblohou. To ho dostalo do sporu s militantným úsilím v najvyšších kruhoch monarchie. Pozornosť si zasluhujú aj arcivojvodove názory na dualizmus, ktorý v monarchii panoval po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867. Považoval ho za oslabenie ríše: „Dualizmus je najväčším nešťastím, dominantné postavenie Uhorska, prípadne hŕstky Maďarov, je celkom neoprávnené a škodlivé pre mocenské postavenie monarchie.“ Autor zdôrazňuje následníkove sympatie voči nemaďarským národnostiam v Uhorsku, teda aj voči Slovákom. Akýmsi sprostredkovateľom slovenských požiadaviek u arcivojvodu sa stal Milan Hodža. Potom je celkom pochopiteľné, že atentát mal v našej vlasti smutný ohlas vyjadrujúci nenaplnené slovenské snahy. Dokumentom smútku je aj text na stuhe pri poslednej rozlúčke s následníkom trónu: „Veľkej nádeji, očakávanej silnej záštite, hlboko skormútení Slováci.“ Mimochodom, na pohrebe vo viedenskom Burgu stál na čele slovenskej delegácie Kornel Stodola. Ku kondolencii sa pripojila aj Slovenská národná strana a v liste podpísanom Matúšom Dulom sa píše o zhrození sa nad zákerným sarajevským zločinom. Opisy atentátu či procesu so vzbúrencami majú reportážny charakter, čo zvyšuje pútavosť autorovho rozprávania. Vecnejší charakter má opis atmosféry v Európe po arcivojvodovej smrti. Vrábel zvýrazňuje paletu názorov na zodpovednosť za vojnové besnenie (podľa nich vina padá na Viedeň, Budapešť, Berlín či boľševikov). Poslednú kapitolu tvoria informácie o osudoch detí následníka trónu a Žofie, čo sú zaujímavé fakty na dokreslenie osudov zavraždeného manželského páru.
