Vyhľadávanie
V románe Saturn sa pomerne mladý, ale v literárnom svete nie neznámy poľský autor Jacek Dehnel venuje životu a tvorbe slávneho španielskeho maliara Francisca Goyu a jeho syna Javiera. Vychádza pritom z kontroverznej tézy Juana José Junqueru, ktorý pripisuje autorstvo niektorých obrazov nie Franciscovi Goyovi, ale práve jeho synovi. Autor tu teda mieša čitateľsky atraktívny fakt (resp. novšiu nekonvenčnú interpretáciu faktu) s fikciou.
Román pozostáva z dvoch hlavných línií, pričom jednu tvorí mapovanie komplikovaných vzťahov mužov z rodu Goyovcov, počínajúc Franciscom a jeho synom Javierom až po vnuka Mariana. Druhú líniu tvoria tzv. ekfrázy, čiže opisy jednotlivých Goyových obrazov. Škoda, že sa v kalligramovskom vydaní nenachádzajú všetky reprodukcie obrazov, ktoré sú predmetom záujmu štrnástich ekfráz, ako je tomu napríklad v anglickom vydaní. Atraktivita spomínaných textov referenčného charakteru by tak iste stúpla, čitateľ by mal možnosť porovnať literárny jazyk Dehnela s maliarskym jazykom Francisca Goyu.
K istému stretu obidvoch línií dochádza práve v ekfráze Saturn. Opisuje sa tu obraz tematizujúci mytologický výjav požierania vlastných detí antickým bohom Saturnom, ktorému sa vyhne jedine Jupiter – budúci vládca Olympu. Dochádza k stotožneniu živelného a nenásytného Saturna so samotným Franciscom Goyom, ktorý vrhá mohutný tieň na svojho jediného syna – tieň, spod ktorého sa Javier nedokáže vymaniť: „keď napokon padáš, vydáviš nie šesť detí, ale iba jedno, a hneď sa ukáže, že bolo v tvojom žalúdku príliš dlho, aby ovládalo blesky či olympský štít.“
Generačný konflikt medzi otcom a synom, vzťah poznačený nepochopením a cynizmom nie je vlastný iba pre Francisca a Javiera, ale aj pre vzťah Javiera a jeho syna Mariana, ktorý sa povahovo podobá skôr na Francisca ako na vlastného otca. Moment osamotenia a odcudzenia sa zvýrazňuje formálnou štruktúrou rozprávania, pričom autor zvolil izolované „vstupy“ jednotlivých protagonistov podobajúcich sa denníkovým záznamom, ktoré začínajú formulkami „hovorí Javier“, „hovorí Francisco“, „hovorí Mariano“. Tak získavame tri odlišné perspektívy, často na tú istú vec.
Jednu zo základných motivických i tematických línií románu tvorí tma, temnota a čerň vo všetkých podobách. Čierne sú obrazy Goyovcov, vzťahy medzi nimi aj doba, v ktorej žili, poznačená nepokojmi, vojnami a chorobami. Ale čistá čierna je ubíjajúca a v konečnom dôsledku monotónna a nič nehovoriaca. V prípade Saturna sa však stretávame skôr s odtienkami/polotieňmi čiernej, zachytiť ich je náročné, ako na to poukazuje postava Javiera: „Polotiene sú najpravdivejšie, no aj najťažšie na maľovanie – svetlo a tma sa zachytáva ľahko, ale v polotieňoch každá časť obrazu vytvára takmer neobmedzené možnosti.“ V súvislosti so schopnosťou slovne zaznamenať odtiene čiernej treba vyzdvihnúť nielen jazykovú a literárnu virtuozitu autora, ale aj jeho prekladateľa Karola Chmela, ktorému sa podarilo previesť Dehnelov náročný štýl do slovenského jazyka.
