Schizofrénia – Daniela Příhodová

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2013

Už prebal knihy so znázornením ženy ako svätice i diabla zároveň nenecháva na pochybách, že otvárate dielo príznač ne a vecne pomenované Schizofrénia. Na strane druhej čitateľ, či už po prečítaní záložiek prebalu alebo prvých stránok, zistí/vytuší, že skúsená autorka Daniela Příhodová vo svojom románe nepristúpila na pomerne lacnú inšpiráciu dvomi podobami ženy. Dokonca rozpoltenosťou trpia vari viac mužskí protagonisti jej knižky, než ženy... A napokon – nie je to v prvom rade ani o prejavoch paranoidnej schizofrénie, ktorou vraj trpí hlavná predstaviteľka románu, teta Melánia. Výstižne to vyjadruje veta, ktorú Příhodová vložila do úst bývalej učiteľky Antónie, onoho času žijúcej v domove pre bohatších seniorov (alebo tých, čo majú bohatšie príbuzenstvo a radi zaplatia): „Je to len schizofrénia namýšľať si, že možno prekročiť generáciu a napredovať za vidinou prosperity... ešte veľmi dlho to bude iba vidina. Akoby sa len tak dala pretrhnúť genetická reťaz, ktorá tu existuje už stáročia!“ Otázkou v tejto súvislosti ostáva, či do genetickej výbavy patrí aj smerovanie k honbe za mamonou alebo či sa na jej rozvinutí nepodieľa viac chorľavá spoločnosť než samotný jednotlivec...

Fabula Schizofrénie nie je mimoriadne komplikovaná, hlbší ponor do deja i do konania a pohnútok jednotlivých postáv umožňujú nenásilne sa striedajúce rozprávačské uhly. Je pochopiteľné, ale zároveň aj mrazivé, ako si každá z postáv vie obhájiť svoje činy i „výčiny“, občas siahajúce až na život toho druhého. Skúšaná je vždy miera odolnosti a zmierlivosti k nedokonalostiam a chybám toho druhého, nikto nemá maslo na hlave. Odokrytiu kariet pomáha aj fakt, že viac-menej sa chamtivosť a lakomenie sa na majetok toho druhého deje v rodine, medzi úplne blízko či vzdialenejšie príbuznými. Je známe, že majetok a dedičstvá už rozhádali nejednu rodinu a aj šachovania so zbavením svojprávnosti, držania za mrežami na psychiatrii a iné praktiky, ako podvodne a navždy vylákať peniaze od starších osôb, najmä žien, sú prinajmenšom verejným tajomstvom, preto príbehu čitateľ bezproblémovo uverí. Aj keď sa nemá prezrádzať záver, možno aspoň naznačiť, že Příhodová v ňom vlieva elixír mladosti a akcieschopnosti aj tým skôr narodeným. Do akej miery sa so záverom čitateľ stotožní, záleží od jeho vnútorného rozpoloženia, ale v žiadnom prípade by nemal byť podnetom na bezdôvodný a prehnaný optimizmus. Aj keď tých pesimistických vyhliadok je s pribúdajúcim vekom čoraz viac, čo poviete?