Sedem dní do pohrebu – Ján Rozner

Ján Rozner

Sedem dní do pohrebu

Bratislava, Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2009

 

            Takmer zabudnutý literárny, divadelný a filmový kritik Ján Rozner sa dnešným čitateľom prekvapujúco predstavuje rozsiahlym dielom Sedem dní do pohrebu. Ukázal v ňom, akú silu má autentická autorská výpoveď vystavaná na osobnom zážitku, a nie na postmodernej hre na románový príbeh.

Rámec a ťažisko autorského rozprávania tvorí sedem dní od smrti manželky, známej prekladateľky Zory Jesenskej, do jej pohrebu. Do jednotlivých dní, okrem vybavovania formalít okolo prípravy pohrebu v rodinnej hrobke rodiny Jesenských v Martine, plynulo a kompozične vynaliezavo vstupujú epizódy z Roznerovho osobného života a profesií, ktoré od konca druhej svetovej vojny vykonával. Osobnú skúsenosť redaktora Pravdy a Národnej obrody, dramaturga činohry SND a kritika povyšuje v  rozprávaní na skúsenosť s dobou a ľuďmi, ktorí ju tvorili aj krivili. Hovorí o konkrétnych menách a udalostiach, o dobe – fráze, ktorá mala podobu neškodných víťazných fráz aj fráz vražedných, „z ktorých sa liali potoky krvi“. Po Stalinovej smrti však prišiel na to, že „v tábore socializmu aj po smrti obludy ostali strážcovia, kápovia a mnohé malé obludy“. Táto deziluzívna skúsenosť s komunizmom ho neodradila, aby sa v roku 1968, najmä na stránkach Kultúrneho života, teraz spolu s manželkou Zorou Jesenskou, naplno angažoval za dubčekovskú víziu socializmu s ľudskou tvárou. Obaja podľahli presvedčeniu, že „treba tlačiť do tých pootvorených dverí a jedného dňa sa už otvoria do nového sveta, a keď sa jedného dňa tie dvere rozrazili, nebol za nimi nový svet, ale ruské tanky sa vrútili do tých dverí, do ktorých aj oni dvaja tlačili a tlačili...“. Tými dverami prišla po tankoch aj normalizácia, Roznera vyhodili z Ústavu slovenskej literatúry, mal zákaz publikovať, jeho knihy vyradili z knižníc. Ani Zora Jesenská nesmela publikovať svoje nové preklady (Shakespearove hry), a jej preklady, najmä ruskú klasiku, rovnako vyradili z knižníc (pri príprave pohrebu Rozner vyrátal, že preložila neuveriteľných 20 tisíc strán literárnych a dramatických textov). Jesenská sa navyše za účasť na demonštrácii po ruskej okupácii v Bratislave, na ktorej ju policajti surovo zbili a ona o tom napísala svedomím otriasajúci článok do českých Listov, stala aj objektom eštebáckeho sledovania. Takto, profesionálne a postupne i ľudský izolovaná, zomrela 21. decembra 1972 na akútnu leukémiu na onkológii v Bratislave.

Tie časti románu, ktoré sa vzťahujú na posledné chvíle Zory Jesenskej v nemocnici a pohrebu, majú dokumentárny charakter, no autor jednotlivé fázy príprav na pohreb fabulačne veľmi vynaliezavo a čitateľsky príťažlivo využíva na predstavenie celej plejády osobností vtedajšieho literárneho života a zaznamenáva ich reakcie na okolnosti, v akých sa obaja so Zorou Jesenskou v tom čase ocitli: pre nemilosť režimu sa nesmela objaviť v novinách zmienka o jej smrti, nesmel vyjsť nekrológ a už znormalizovaný spisovateľský zväz sa zbabelo dištancoval od všetkého, čo súviselo s pohrebom, ktorý normalizačný režim považoval za provokáciu. Prekvapujúco odvahu prejavil len prekladateľ a kritik prof. Jozef Felix, ktorý sa sám ponúkol predniesť v Martine pohrebnú reč, hoci si dobre uvedomoval riziko s tým spojené – a naozaj bol potom za účasť na pohrebe druhýkrát prepustený z FFUK. Nebál sa vystúpiť na pohrebe, lebo „kašlal na tento režim, na jeho nevyslovené predpisy a zákazy, na jeho špinavé, zasraté pravidlá hry“. Martinským eštebákom odmietol povedať, o čom bude hovoriť a nedal im ani po skončení obradu text prejavu.

Príbeh sa završuje v Deň siedmy, 28. decembra v Martine, keď Roznerovi ráno v pohrebníctve oznámili, že „pohreb sa zatiaľ nemôže konať“ a poslali ho na vnútorný odbor národného výboru, za dvoma eštebákmi, ktorí ho zasypali otázkami typu: kto bude mať smútočný prejav, prečo sa na Felixa obrátil súkromne a nie cez zväz spisovateľov, o čom bude hovoriť a ako to, že nevie o čom, a keď im to všetko vysvetlil, ešte chceli vedieť, prečo sa z platne má púšťať nejaký Janáček, keď pohrebný ústav má k dispozícii prevereného Dvořáka a Čajkovského. Vysvetlil im aj to, pretrpel to, zosunul sa pred nimi až na dno poníženia – len aby dovolili jeho ženu pochovať do rodinnej hrobky.

Roznerova kniha je cenným, pravdivým, v mnohom aj krutým rozpomínaním na dobu, na ktorú mnohí, zámerne či z ľahostajnosti zabúdajú. Práve literatúra je na tu na to, aby nám takto našu pamäť oživovala.

Anton Baláž