Bratislava, Perfekt 2011.
Ilustrácie Zuzana Bočkayova Bruncková

Čo všetko možno očakávať od miesta s množstvom zákutí, s húštinami škatúľ, so skladom zaváranín, zásobárňou zemiakov a jabĺk, s archívom vyradených „cenností“, ktoré sa síce nostalgicky uschovávajú, ale v podstate ako keby ani neexistovali? Pivnica je odvrátenou stranou života domu. A to môže byť nebezpečné...

Nie pre Petra Karpinského. Prostredie záhad, tajomstiev a dobrodružstiev je preňho optimálnym miestom príbehu. Dokázal to už v predchádzajúcich knižkách pre deti. V debute Ako sme s Ťukťukom ťukťukovali (2001) objavil za záhadnými nočnými zvukmi panelákového radiátora škriatka Ťukťuka. Záhady sa stali témou aj jeho ďalšej knihy: Rozprávky z Múzea záhad a tajomstiev (2007). Vo svojej novej knihe si našiel hlavného hrdinu uprostred ničovatého prachu. Neobyčajná bytosť, malý prašiškriatok Celestín, žije šťastne so svojou rodinou v pivničných panelákových priestoroch.

Čo sa dá očakávať od ľudkov, ktorí sa živia prachom? Na prvý pohľad nič dobré. Veď každé vychované dieťa vie, že prach je tabu. Netreba sa v ňom vŕtať. Sú v ňom nebezpečné zdraviu škodlivé mikroorganizmy. Každé zdravé dieťa si však potrebuje občas ten záhadný prach „ohmatať“. Pomôže mu táto knižka?

Karpinský postupuje bez predsudkov. Ukazuje, že pre hrdinu nie je natoľko dôležité prostredie, v ktorom žije, alebo jeho pôvod. Podstatné je, čo so svojím životným príbehom urobí.

Prvý deň sa začína záhadou. Malý Celestín sa zobudí do prázdneho domova. A to je preňho šok. Nevie, prečo ho rodina opustila. Uvažuje ako dieťa. Najskôr si myslí, že rodičia sa s ním hrajú. Potom sa dostavia pocity viny. Trápi sa, že odišli, lebo s ním nie sú spokojní. Začne ich hľadať. Krátko na to sa dopátra zlej správy. Rodinu mu uniesli násilné diktátorské šváby a väznia ich ako otrokov. Vyberie sa teda rodičov hľadať a chce ich vyslobodiť.

Rozprávanie o Celestínovi možno charakterizovať ako iniciačnú rozprávku. Odkrýva moment, keď sa z hrdinu−die ťaťa stáva dospelý jedinec. Cesta s cieľom oslobodiť rodičov má dokázať Celestínovu zrelosť, odvahu a múdrosť, charakterové prednosti, ktoré mu umožnia vykonať činy hodné dospelého.

Karpinský vystaval príbeh tak, aby čitateľovi umožnil vniknúť do osobnosti protagonistov. Deti sa v tomto veku rady stotožňujú s hrdinom. O to viac s takým, ktorý je navonok ešte malý, no pritom dokáže veci, pri ktorých zlyhávajú aj veľkí. Napríklad bojovať proti zákerným a takmer neporaziteľným nepriateľom. Celestín pritom nie je žiaden superman. A v tom je príbeh príťažlivý. Podobne ako v tradičnom rozprávkovom svete aj on musí prestáť skúšky. Nepohol by sa dopredu, ak by zlyhal vo vnútorných motívoch alebo v integrite charakteru. Karpinský presvedčivo ukazuje, že hrdina neprežije sám. Na to, aby vykonal veľké veci, potrebuje mať v srdci priestor pre priateľov. Viac očí vidí lepšie. A v tmavých zákutiach pivnice si treba dávať pozor na nečakané pasce a nebezpečenstvá. Tie sa dajú prekonať len vo vzájomnej dôvere. V našom príbehu vskutku dojímavej. Priateľmi sa stali aj tí, ktorí sú inak prirodzenými nepriateľmi – napríklad pavúk a moľa.

Súčasná „kultúra“ tlačí ľudí do individualizmu a v konečnom dôsledku ich vedie k samote. Prostredníctvom superhrdinov sú deti v podstate vychovávané v lži. Superhrdina zvládne všetko a ľahko. Dokáže si poradiť sám. Deti sú manipulované nereálnou predstavou o prekonávaní životných výziev. Pre superhrdinov neexistuje námaha, vnútorný boj a skutočné testovanie charakteru, čo je základ všetkých životných skúšok.

Sedem dní v pivnici je pre hmyz, pavúky, nálevníkov a prašiškriatka dlhým namáhavým obdobím. Čaká ich veľa rozhodnutí. Môžu sa rozhodovať podľa toho, k čomu ich vedú zaužívané životné zásady typické pre ich rodinný klan. Alebo podľa toho, pred čím ich varuje strach. Prípadne podľa osobných výhod. Cesta z temnoty strachu na slobodu však nevedie ani jedným z týchto smerov. Pivničná temnota má na niektorých miestach až takmer démonickú podobu (miesto beznádeje a smútku). Dokážu jej vzdorovať preto, že postupujú ako spoločenstvo priateľov. Treba už len veriť, že sa toto posolstvo dostane aj k malým priateľom – čitateľom.