Sedemnásť nula štyri - Martin Vlado

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2014

„Niektoré poviedky sú jednoduchšie, iné komplikovanejšie fabulované, často sa v nich vyskytuje prekvapivá, ale nenásilná pointa.“

Martin Vlado je Košičan, ktorý sa k svojmu genius loci v najnovšej knihe krátkych próz Sedemnásť nula štyri hlási bez predsudkov a negatívnych pocitov. Zároveň je vášnivým čitateľom a spisovateľom, na stránkach knihy túto svoju literárnu záľubu častejšie exaktne pertraktuje. Uvedené súradnice čitateľa cieľavedome presviedčajú o autobiografickom pôvode próz. A to už od prvej stránky, ba vlastne od obalu knižky, ktorému tróni dobová fotografia chlapčeka s podarovaným hračkárskym žeriavom. Prvá próza (Poctivá česká koruna) je skôr rozšírenou vtipnou črtou, všetky ostatné, a nie je ich málo – pätnásť, patria žánrovo do kategórie kratších až strednokalibrových textov. Niektoré poviedky sú jednoduchšie, iné komplikovanejšie fabulované, často sa v nich vyskytuje prekvapivá, ale nenásilná pointa. To, že fundamentom je Martin Vlado najmä básnik, v štylistike znateľne necítiť, avšak zaradenie viacerých poviedok s rovnakou ideou, len s iným spracovaním alebo variovaním zdanlivo rovnakého obsahu (Zapadákov, Africké príslovie) pripomína básnický refrén a iné, v poézii využívané opakovacie figúry. Práve tieto opakovania vyvolávajú dojem magického déjà vu. Dobre premiešaný kokteil, kde sa autor občas vracia do študentských čias a úžasných začiatkov literárnej tvorby, inokedy opisuje konanie depresívnych, životom unavených mužov, a dokonca zaznamenáva domotaný svet aj z pohľadu ženskej postavy (Dedinka v údolí), a vyskúša si rôzne rozprávačské pozície, má svoje zvláštne čaro. Čitateľ je vždy nanovo konfrontovaný s dobiedzavými otázkami o autentickosti prečítaného, realita a fikcia sa niekde zásadne odlišujú, inde naopak zlievajú. Jediné, čo v prózach vlastne ani raz nezarezonuje, je pracovné zameranie autora. Pred bránami zamestnania (pedagóg Technickej univerzity v Košiciach) s literatúrou zastal. Ale témy depresií a opätovne literárne spracované osudy mužov, ktorí dali výpovede zo zamestnania a zbavili sa ťarchy zodpovednosti za každý ďalší deň, dávajú tušiť podvedomím spracovávané vyčerpanie, ktoré dnes zamestnanie nezriedka so sebou prináša. Alebo aj za tým možno tušiť mystifikáciu? Istým spôsobom relaxu sa potom stávajú spomienky na mladšie roky, spomienky na situácie vnímané s odstupom času veselšie alebo aspoň prijateľnejšie. A práve v tom tkvie rozlúštenie rébusu v názve Vladovej knihy – súvisí s poviedkou Zapadákov, s mladosťou a s pravidelným odchodom motoráčika... Ale čo ak jedného dňa ten skvelý spoj prestane premávať?