Recenzia
21.06.2016

Sedláci. Próza nás hriešnych – Chlieb v koľaji

Sedláci. Próza nás hriešnych – Chlieb v koľaji
Bratislava, Slovenský spisovateľ 1997
 
Štefan Moravčík na zadnej strane obálky svojich chýrnych prozaických ,,sedláckych“ záhoráckych textov, ktoré po prvý raz vychádzajú v jednej knihe (predtým vyšli osobitne - 1988, 1992): ,,Múdro povedané: strašnokrásna skutočnosť, v ktorej som vyrastal, mala teda najväčší vplyv na to, aký som. (...) Tie nové veci sa mi už zdajú menej dôležité a menej tajomné, ako sú práve tie znaky a slová z detstva a chlapčenstva, ktoré je už menej zreteľné a veľmi vzdialené. Usiloval som sa zachytiť posledné stebielka odchádzajúceho sveta tam u nás, pánubohu za chrbtom či ešte ďalej.“ A basta. Nemusí sa k tomu nič dodávať. Moravčík presne charakterizoval žáner svojho opusu, ale aj takpovediac civilizačný príznak slovenského spisovateľa, ktorý raz tak či onak dospeje zas len k detstvu, k zasľúbenej krajine, k čarovnej záhradke, kde sa s časom narába len tak naoko, kde čas len organizuje príbehy medzičasom premenené na city a pocity, svetonázory a ideológie, dospelácke posadnutosti a nezlomné ukotvenia. Rozmotať klbko detstva, toť údel slovenského pisára. Dobrý? Zlý? V každom prípade trochu iný, ako bývajú údely spisovateľov iných krajín. Pričasto sa u nás lámali dejiny, pričasto nás zakrývali perinou provizórií, pričasto sme sa prebúdzali z mátožných snov a v prebudeneckom úľaku hľadali zem pod nohami. A detstvo sa ničoho nebojí, detstvo je zmluva s krajinou, detstvo je to, čomu už nikdy neporozumieme, ak sme prepadli rozumu, ktorý sa chce silou-mocou stať monopolným výrobcom šťastia.
            Aj Moravčík chce najmä porozumieť trpkobôľnemu a roztúženému šťastiu svojho detstva a vystískať z neho kvapku ospravedlňujúcej nádeje pre seba a pre svoj beznádejný čas. Nie je advokátom chudoby, v Sedlákoch, dvojdielnej rozprávačskej eskamotáži (Próza nás hriešnych, Chlieb v koľaji), je chudoba súčasťou ľudskej prirodzenosti a vidieť, ako sa cez jej spraskanú kôru na každom centimetri prediera klíčok života, je divotvorné divadlo pre básnika. A rozumieť tomu, rozumieť tomu nezastaviteľnému a multispektrálnemu rašeniu pomedzi prsty smrti, nastavovať tomu zrkadlové radary a tak trochu smútiť, že sa z toho netešíme, to je postať prorockého filozofa, ktorého prorokovanie je také pravdovravné, nesúce v sebe také morality, také prapodstatnosti o ľudskom živote a ľudskej spécii, že je až neuveriteľné. Iste, Moravčík bytostne vie, že aj jeho hra o Veľké Leváre detstva, takisto ako povedzme hra o Veľkú Moravu slovenských kráľov, je predovšetkým hra s jazykom a o jazyk, ktorého tajomné zauzleniny nemajú menšiu vypovedaciu konkrétnosť než archeologické nálezy vzácnych stôp bytostí, myšlienok, kultúry. Všimnime si napríklad pokušiteľskú moravčíkovskú konfrontáciu spisovnej (hoci navýsosť neartificiálnej) slovenčiny so záhoráčtinou: akoby si tu so zverským pokojom skúšali sily dva živly, akoby sa ponad celú prírodu, zvyky, zotrvačnosti, rodové prekliatia klenula dúha zvláštneho porozumenia, embryonálne v sebe obsahujúca najmä paradoxy. Iste, Moravčík rozpráva len malé a nie veľmi lákavé príbehy o chudobnom vojakovi, chudobnom roľníkovi, chudobnej rodičke a milenke, priľnavosti k zemi, vzdore bezmocnom i smrteľne mocnom, ktoré napokon nie sú ani románom, ani iným špecifickejším žánrom, ale všimnime si aj to, že básnická imaginácia, ustavičné skrúcanie epickej línie do metaforického iskrenia či priam výbuchu vonkoncom neprekáža. (Keď ide o výpoveď, prestáva ísť o žáner.) Všetko je tu hermeticky ,,zavreté do zátvoriek Záhoria“, jazyk hry je presný a jeho presnosť je vzácnejšia o to, že srší z nej humor, záhorácky írečitý, okysličujúci nielen suché šušťanie maloroľníckej kosy a zlovestné vrčanie kolektivizátorského traktora, ale aj zlé časy, v ktorých víno a chlieb prestali pripomínať človeku jeho spojenie so zemou a smiech sa chvíľami stával výsmechom.
Ale opäť Moravčík zo záveru knihy: ,,... to, o čem píšem, sa nemohuo v živote stat na Záhorí, enem v knížce, v mojej huavje... gdo sa v Sedlákoch spozná, neňí ten, co sa tam vidzí... Jakýs byu, taký budeš...A basta. Hra o život sa vždy končí slovami.
Knižná revue.  Roč. 7, č. 24 (1997), s. 1.