Dostala sa mi do rúk útla veselá knižka Jany Bžochovej-Wild Mámenia a preliezačky (Nie tak – ale tak)... Čo v tej knižke je? Pšermyčky, myškečrpy, špekyčrmy, prčemyšky, prečmyšky, prečkyšmy, črkyšpemy, špemyčrky, špymykrče, špečkrymy, krymščepy, pryčkešmy, prkymyšče, myškeprčy, mreščypky, šprymečky, šemyprčky, myčkyprše, pšečrymky, šmeprčyky, myšprečky, šmečrpyky, mečyrpšky, pršečymky, šmepryčky, kryšpečmy, krempyščy, remšpyčky, špečkyrym, krympyšče, rymšpečky, pšyčemrky, ščepykrmy, mryčkypše, šmykčrepy, pyrkemyščy, peščymrky... Pre koho ju popredná slovenská prekladateľka a shakespearologička napísala? Pre nás, pre vás, pre naše deti aj starých rodičov, pre všetkých, ktorí sa radi hrajú a chytajú za slovíčka. Možno aj sebe pre radosť, lebo radosť, aj z tvorby, je nákazlivá a chytľavá.

Kedysi dávno, keď som bola školáčka, dostala som od akejsi návštevy vo francúzštine básne Raymonda Queneaua. Nevedela som po francúzsky ani ceknúť, knižku Cent mille milliards de poèmes (Sto tisíc miliárd sonetov) som však vláčila do školy, otŕčala ju kamarátkam, tak veľmi sa mi páčila! Bolo v nej iba desať sonetov. Každý riadok v každom sonete zodpovedal svojou gramatickou aj logickou štruktúrou riadku s rovnakým poradím v inom sonete. Kniha vyšla s vodorovne narezanými listami, aby si každý čitateľ mohol poskladať ľubovoľný sonet. Čítanie všetkých možných kombinácií (spolu 1014) by jednému čitateľovi vraj trvalo zhruba 200 000 000 rokov, aj keby čítal dvadsaťštyri hodín denne.

Bžochovej kniha je, samozrejme, iná, ale podobne radostná a inšpiratívna a hravá. Nadväzuje na nitku, ktorú deckám popod fúzy ťahali maestro Štefan Moravčík, či jeho veličenstvo Daniel Hevier, spolu s Viliamom Klimáčkom, ktorí knižke vypísali „odporúčací list“ v podobe doslovu na prebale. A tak ideme s Bžochovou-Wild na výlet: „vydeme na ílet! / Rustajte chyksaky:/ blechy, lasámu, taláš a šľafu. / Zopor na vnúpe buvo a piačku!/ V mohách náme už miľsto päť./ Odda si trebýchnuť./ Strod pomom lieby bruso./ Vprasme si kinpik!“ Že nerozumiete? Veď to je hra! Ako keď staviate domček či vežu z kociek. Tak alebo tak? Zelenú, modrú alebo červenú, a čo sa stane, keď modrú vytiahnem, a nahradím žltou? Neprekáža, že spadne, postavím trebárs ohradu, čo lemuje záhradu, ak stratím R, zo záhrady je záhada a s tou sa dá tiež hrať... A ak odoberiem dve kocky – písmená Z a Á?

Jana Bžochová-Wild je pojašená, nezrozumiteľná, ironická, detsky naivná a dospelácky múdra, pozdravuje vás „lesy hory, / nech máte stále tučné bachory, / Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí, / nech v kotli navždy do tla zhorí!“ (Hery Poter.sk) – Bžochovej poterovské čary na slovenskú nôtu... Odvolávok na slovenské ľudové či na slovenskú klasickú literatúru je v knižke viac.

Kniha je zaujímavá a veselá aj graficky, stratíte sa v nej raz-dva a nájdete šup-šup. Inak, pre tých, ktorí majú radi vo veciach poriadok: Janka Bžochová vraj vždy chcela písať knihy pre deti. Napokon sa čítanie a písanie stalo jej prácou a chlebom každodenným. Na svoju dávnu túžbu si spomenula, až keď sa jej narodil synček, ktorý nebol „slovenčan“. „Medzi prvými slovnými hrami s Theom a hotovou knihou uplynulo už aspoň 126 centimetrov. Ale pri bláznení roky ani výška nehrajú rolu.“

Dospeláci sa podľa Bžochovej rozprávajú a deti rozprávkajú. Deti hračky hľadkajú a dospeláci hľadajú. Rozprávanie aj rozprávkanie, hľadanie aj hľadkanie Bžochovej ide akoby to mala zapísané, aj zapískané kdesi za ušami. Čítala som z knižky dcére, obe nás jej verše pohladkali aj pošteklili.
 
Veronika Šikulová