Sen o nespavosti - Vlasta Hochelová - Vzlety a pády (básnického) slova

Vzlety a pády (básnického) slova

Vzlety a pády (básnického) slova

Vlasta Hochelová: Sen o nespavosti, Bratislava, Vydavateľstvo Q 111 2008

  Meno Vlasty Hochelovej nie je pre pravidelných čitateľov literárnych periodík úplne neznáme. No až v tomto roku sa odhodlala vystúpiť s ucelenejšou výpoveďou v podobe básnickej zbierky s mierne surrealistickým titulom Sen o nespavosti. Snová atmosféra výtvarného diela Martina Činovského na obálke knihy vkusne korešponduje s jej názvom.

  Predkladaná zbierka ponúka rôznorodú poéziu, pokiaľ ide o  výber tém, ich spracovanie, ale aj kvalitatívnu rovinu. Autorke chýba väčšia sústredenosť, úroveň jednotlivých básní je rozkolísaná, slabšie miesta striedajú svetlejšie výkony. Hochelová na jednej strane podlieha tradičnej poetike, neúčelne sa opakuje, a tým pádom viazne v triviálnych slučkách. Zarážajú prvoplánové abstraktné spojenia typické pre začínajúcich autorov, ako: „stretla som bolesť“, „potkýnaš sa o myšlienky“, „s hlavou v smútku“ atď. Na druhej strane však prekvapuje objavnosťou pohľadu či priebojnosťou vlastného poznania: „V hrobe netreba mlčať / - iba nad hrobom“. Osviežením môže byť aj jej zmysel pre humor, a to aj v takej polohe, kde by sme ho neočakávali. Napríklad v básni Pernikár, v ktorej sa zlomené srdce chápe doslovne vo forme perníka. Citlivo zaznamenáva plynutie času v konfrontácii so spoločenským vývojom a s jeho zjavnými odchýlkami. Hochelovej oprávnená dezilúzia z prežívanej súčasnosti nie je výkrikom do tmy, skôr presným a možno aj odvážnym pomenovaním reálnej skutočnosti. Jednoznačne a zrozumiteľne deklaruje svoj občiansky postoj k nezdravej spoločenskej klíme: „Nechcem žiť v krajine, / kde aj psy štekajú na povel“, (v básni s príznačným názvom Devastácia). S týmto zásadným stanoviskom súvisí aj jej reakcia na hodnotovú krízu odrážajúcou sa v našich denných životoch. Potom logicky konštatuje: „tma už nie je tmou, / spánok nie je spánkom, / drevo nie je drevom, / ani prameň prameňom“. Dokonca na otázku „a slovo?“ si odpovedá „nie je“, čím sa posúva na hranu skepsy a pochybnosti o závažnosti vypovedaného. Táto vyhrotená línia nielen odkrýva tienisté okamihy našej existencie, ale je prospešná aj smerom k čitateľovi.

  Hochelová sa vracia do krajiny svojho detstva, ktoré chápe ako pevnú základňu s jeho neobmedzeným priestorom. Svoju pozíciu chápe v prirodzenej diagonále času bez ľútosti a pátosu. Jej „strácanie v digitálnom čase“ teda nevedie do slepej uličky ornamentálneho spomínania, ale predovšetkým jej otvára kultivovaný nadhľad a akýsi zvláštny pokoj na pozadí sústavného nepokoja. Samozrejme aj s rizikom opakovaného nálezu nerovnosti na miskách dobra a zla. Sympatická môže byť jej úprimnosť bez prvkov štylizácie: „hovorím o duši / aj myslím na telo“. V básni Bez na malom priestore dokáže rozohrať nepatetickú ľúbostnú výpoveď s iskričkou napätia a dramatického spádu. Dá sa povedať, že v tomto bode splýva jej básnické slovo s autentickou polohou jej osobnosti, ktorej nie je ľahostajné chvenie v nás a okolo nás.

  Básnická zbierka Vlasty Hochelovej si s určitosťou nebude nárokovať na miesto v horných poschodiach slovenskej poézie, ale netreba  pochybovať o jej opodstatnenosti. Svojim priamym autorským nazeraním na kontroverzné dobové súvislosti má šancu zaujať rednúce čitateľské rady. Napokon jej vreckový formát ju predurčuje na čítanie v parku alebo vo vlaku a môže poskytnúť príjemné zážitky.

Miroslav Brück