Vyhľadávanie
Peter Krištúfek
Šepkár
Bratislava, Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2008
Ilustrovala Katarína Slaninková
Ak sa knihy F. Kafku, M. Bulgakova či G. Orwella dajú pokladať za satiru, tak treba jedným dychom dodať, že ide o satiru s víziou. Satira s víziou predpokladá nielen ostré videnie, zmysel pre humor a duchaplnosť, ale rovnako aj istý systém chápania súvislostí, ktorý v románe drží pokope ohnivká reťaze pospájané princípom paradoxu. Aj štvrtá kniha a prvý román Petra Krištúfka (1973) načiera do tejto stopy. Jej odviazaná obrazotvornosť, tak trocha prekvapivá v porovnaní s úzkostlivou estetizáciou videnia iných než zmyslových súvislostí dominujúcou v doterajšej tvorbe, je naozaj pozoruhodná. Znamená predovšetkým uvoľnenie nepoznaných autorských kapacít a následne i otvorenosť, v ktorej slovenská literatúra nie je až tak doma. Len si spomeňme, koľko spomaľujúcej symboliky či metaforiky bolo v knihách A. Bednára, V. Bednára, D. Tatarku, V. Mináča či P. Karvaša a koľko pokusov o satiru v novšej tvorbe (vrátane tej, čo sa usilovala o postmoderné superkonštelácie satiry) sa rozplynulo v humoreskoidných koketériách bez ukotvenia v aktuálnych filozoficko-sociologických súradniciach.
Keby sme chceli, pri čítaní Krištúfka by sme mohli prstom ukázať na konkrétnych politikov a konkrétne spoločenské archetypy. Radšej nechcime, lebo aj keď Krištúfkove kreácie priam nabádajú aj na takúto bezprostrednosť, bolo by to akiste znížením ich hodnoty. Je zrejmé, že dnes čakáme na literatúru, ktorá niečo také jednoznačne označí, ktorá ukáže kto s kým, prečo a ako, a je zrejmé, že pri súčasnom románovom vzopätí nepochybne k niečom takému aj dôjde, ale Krištúfkov prípad to rozhodne nie je. A keby bol, iste by uspokojil súčasný čitateľský hlad po takomto slove len relatívne. Krištúfek sa našťastie vo svojej najnovšej knihe predstavuje ako vari najrozhnevanejší prozaik či románopisec. Jeho hnev však má existenciálne pozadie, jeho hnev akoby vystreľoval z dôkladného skúmania odvrátených tvárí ľudského bytia a dovoláva sa určite väčšmi Junga než Marxa. Jeho hnev má okrem toho humor, ktorý nechce byť len vtipný a originálny za každú cenu, ale chce byť najmä človekotvorný. Jeho hnev smeruje nielen proti momentálnym deformátorom ľudskosti, ale napriek svojej nasýtenosti súčasnosťou, súčasnosť presahuje do minulosti i do budúcnosti, smeruje skôr k civilizačným otázkam než k pragmatizmom dneška.
Už postava divadelného šepkára, ktorého si Krištúfek vybral za protagonistu svojho románu, je sémantickejšia, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Divadelný šepkár je totiž mudrc s odstupom, znalec tých najlepších textov, do ktorých sa uložilo to najlepšie o človeku, ale aj bezmocný prijímateľ všetkých rán osudu, ktoré civilizačné rozhranie môže uštedriť svojmu subjektu. Šepkár je spredmetnením nevyhnutnosti, že súčasný svet potrebuje myšlienku, ale i pragmatickej banality, že myšlienka je pre súčasný svet najnepotrebnejším nebezpečenstvom. A potom je tu politika. A politik, ktorý v podstate nemá inú možnosť, ako rozmnožovať absurdity požierajúce myšlienky, ktorými sa kryjú. Je preto logické, že svet potrebuje politika a politik šepkára. Zhasínajúci politický boss Berger, vypasený a vymódený, beznádejne vymytý a vnímajúci svet výhradne zo svojho superluxusného „politikmobilu“, potrebuje šepkára, aby mohol myšlienkou ohlupovať voličov i seberovných. Keď sa však zmocní šepkára, ktorý mu našepkáva svoje prejavy (texty s najpozoruhodnejšími prejavmi ľudského ducha), myšlienka sa stáva absurditou a zapadajúc do súkolia absurdít, znásobuje absurditu reality. Veľký manipulátor Berger sa vďaka šepkárovi zmanipulovaním zmanipulovaných vymanipuluje za premiéra a intelektuálsky šepkár sa stáva smiešnym manipulátorom manipulátora v celom tom skrivene zmanipulovanom priestore pre človeka. Pravdaže, Krištúfek celú túto nanajvýš súčasnú zápletku motivuje dejinami postáv, ktoré majú absurditu v génoch.
Táto základná modelová situácia má však v Krištúfkovom podaní množstvo jemností, ktoré dodávajú silu jeho výpovedi. Je obdivuhodné, ako poeticky vie autor vyjadriť niektoré situácie, aby vzápätí prešiel do sarkazmov a čierneho humoru, ako vie plazivú ideológiu premeniť na dynamický tvar plný zvratov a prekvapujúcich „záberov“. V každom prípade, jeho paródia je opäť fotografiou reality, hoci tentoraz väčšmi virtuálnej než tej, o ktorej sa nazdávame, že ju žijeme. O to však živšou, životnejšou i objavnejšou.
Alexander Halvoník
