Recenzia
Katarína Rosová
06.01.2009

Šepot uzlov - Zorica Horáková

Zorica Horáková: Šepot uzlov

Piešťany: Logos EH 2008

„Zvieraš otázku,“ píše autorka v básni Utajený ateliér a aj z celej tejto poézie vanie nutkavá zvieravosť, ktorá ju jednak ženie do vzťahov (k ľuďom, prírode, umeniu), ale aj od nich odhovára, v každom prípade však otvára dvere jej vnútorného cítenia, ktoré je plné videného (najmä z výtvarného umenia). Horáková to v prvom rade chce pomenovať a istým spôsobom identifikovať, označkovať ako svoj možný priestor, ako svoje možné jestvovanie.

Mnohé nevšedné metafory (je istá škoda, že prevládajú genitívne) robia z tejto poézie tajuplné, magické čítanie, v ktorom sa čitateľ cíti, akoby prstom na farebnej mape objavoval nové územia, novým sluchom počúval nové hlasy. „Ostnatý drôt rozumu“ tu chápeme ako náprotivok čistých citov, ale je jasné, že poetka siahla do všetkých oblastí nahromadeného poznania, takže výsledkom nie sú nejaké cituplné zátišia, ale často takmer racionálne položená otázka o zmysle jestvovania, o jeho cieľoch i postupoch. Horáková nie je naivnou autorkou, ktorá by len v istej estetickej forme kládla na papier svoje citové súradnice, ktorá by si vyberala z možností citovej abecedy – naopak, sú to čisto a jasne premyslené obrazy jemne dýchajúcej duše, ktoré často hovoria aj za nás.

Dužina duše,“ tak to autorka cíti, z nej čerpá a my ako čitatelia máme často pocit, že nám k nohám, podobne ako v jednej jej básni, padá granátové jablko, plné šťavnatých jadierok citlivo vyberaného slova, obrazu, celej básne. Autorka používa pomerne bohatý slovník, ktorý na mnohých miestach prekvapí svojou jedinečnosťou; nezrieka sa ani výrazov z oblasti techniky či matematiky, ktoré jej poéziu značne presvetľujú a sceľujú.

Horáková nie je pokojná a vyrovnaná, keď „sedí oklamaná // na krídlach // nedeľného ticha“(s. 64), vždy však zostáva svoja, sama sebou, takže máme pred sebou ustavične rozmýšľajúcu, podnety prijímajúcu a rozdávajúcu bytosť, v ktorej čosi striehne na pohyb niečoho nového, dobrého, jasného. To čitateľ cíti a čaká spolu s ňou až do poslednej strany, akosi prirodzene stojí na jej strane a na diaľku jej očami dodáva odvahu. Možno to ani nie je potrebné a autorka obstojí pri každej príležitosti, veď ju nad zemou a zároveň aj na nej pevne a isto držia ruky predovšetkým umenia a viery, ktoré sa pretavili do básnických obrazov.

Horákovej zbierka obsahuje aj dôsledne poňatý doslov Petra Kuzmu a farebné reprodukcie obrazov Oľgy Johanidesovej, ktoré básne citlivo a jemne dokresľujú a dotvárajú, alebo k nim vytvárajú vhodne zvolený kontrapunkt.

Katarína Rosová