Vyhľadávanie
V súvislosti s románom Vandy Rozenbergovej Muž z jamy a deti z lásky by som mohla zopakovať charakteristiku autorkinho písania od Zory Pruškovej, pôvodne smerovanú k poviedkovej knihe Slobodu bažantom – Rozenbergovej texty sú „civilnou výstrahou pred úbytkom ľudskej citlivosti, empatie a spolupatričnosti. Ich katarznou, diskrétne sprítomňovanou opozíciou je autorkino latentné naladenie sa na krásu a celistvosť života (často s odkazom na svet zvierat, malých detí, seniorov a sociálnych outsiderov)“. A nemusela by som vlastne nič dodávať. Lebo taký je aj Muž z jamy a deti z lásky, do takej nesentimentálnej (a o to krehkejšej) atmosféry vedie spisovateľka čitateľov príbehu o súrodencoch z Azalkovej ulice, či – správnejšie povedané – z Usranca.
Pri čítaní vám zíde na um Kompaníková. Alebo iní s podobným, na detský svet naladeným diskurzom. Skrátka, nie je vylúčené, že zacítite ozveny autorov, ktorí si za protagonistov a rozprávačov svojich próz vybrali nedospelého hrdinu z periférie a dosiahli tak mimoriadne silnú emóciu a účinok na empatie schopného čitateľa, latentne naladeného na príbeh s pro-sociálnym odtieňom.
Pravdou však zostáva, že: 1. Vanda Rozenbergová je výrazne originálnym, nezameniteľným a vďaka osobitému jazyku a videniu sveta aj rýchlo identifikovateľným zjavom na súčasnej slovenskej literárnej scéne; 2. hlavný protagonista Muža z jamy a detí z lásky v skutočnosti zasa až takým dieťaťom nie je – má dvadsaťpäť a guráž na to, aby nanovo definoval parametre života sebe i svojim súrodencom, za ktorých cíti zodpovednosť, porovnateľnú s priťažkým bremenom na priútlych pleciach. Pozor, nesťažuje sa, nefňuká. Navonok neveľmi nápadný žije v aktívnom mode prípravy na zmenu, plný odhodlania vynulovať vzorce, ktoré ho spolu s jeho okolím brzdia a dookola sťahujú nadol, do medzizóny neurčitého ponevierania sa v nevyhovujúcej realite, bez zjavných perspektív pre seba, sestru a brata, s pocitom unikajúceho a či rovno neprítomného zmyslu diania. On, sestra a mladší brat Cabrera.
Viaceré pohľady na tie isté udalosti znamenajú aj viacero spôsobov postihnutia nehostinnosťou vonkajšieho sveta. Rozenbergová v duchu svojej osobitej poetiky postavy nešetrí – nielenže žijú v tieni rodinnej tragédie (ba vlastne viacerých tragédií, ako sa dozvedáme neskôr), každá z nich má svoje privátne boľačky – napríklad stalkerke Valérii, ktorá čítala „priveľa Austenovej“ a študuje filozofiu a francúzštinu, nezvyšuje hladinu serotonínu ani ligurček, ani správanie objektu jej posadnutosti, ženatého sprievodcu a dídžeja Marata. Osobitnou kapitolou je Tankista – otec Rudolf Bezemeg, ktorý rezignoval nielen na rolu otca, ale aj na takmer akúkoľvek aktivitu okrem aktivít vo svete počítačových hier: „zhovárať sa s mojím otcom znamená zhovárať sa s jeho ľavým ramenom, časťou chrbta a polovicou hlavy, pretože leží v jame a robí si svoje“. Samotná „jama“ nie je ani „jama v lese, ani v diere montážnej dielne pod podvozkom vozidla, nie je to silážna jama, ani jama na prezimovanie koreňovej zeleniny. Je to jama v gauči. Otec z nej virtuálne odpaľuje tanky“. Hoci smrť matky Eleny je drastickým zásahom do životov členov rodiny, náznaky bahnistej plytčiny zasahovali do jej fungovania už pred ňou, v čase, z ktorého si deti otca pamätajú „so slúchadlami na ušiach, boli malé čierne penové, počúval Depeche Mode a The Cure“, keď ho síce nevideli „natierať plot ani píliť stromy, no nebol ešte Tankistom“.
Rozenbergová ešte v roku 2011 v súvislosti s debutom Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov povedala, že často píše aj v mužskom rode, baví ju mužský svet, jeho „drobné odtienky aj také to 'pravé chlapstvo'. Veci, ktoré obdivujú, od vojnových hrdinov po námorné lode. Baví ma vedieť, čo ich na tom agresívnom, brutálnom alebo zlom nadchýna a čo v tom vidia pozitívne“. Tankista Bezemeg so svojou military záľubou nie je mužom v pravom zmysle slova – nie je dokonca ani len rolovo dospelým. O to väčšie nároky situácia kladie na najstaršieho syna Petra s danajským darom dôvery, o ktorý vôbec nestál. Nemá vlastný život, až na malé výnimky (rozhovory s chápajúcou staršou kolegyňou, zriedkavé kontakty s rovesníkmi) žije výlučne životy svojich blízkych – nebol nikde, nanajvýš v Hainburgu s mamou a so sestrou –, jeho citový život sa redukuje na modelovú situáciu s veľkou výpovednou hodnotou: „niekedy večer, ak neje chrumky a nepozerá dánsky seriál, dáva pozor na hodiny“, aby zahliadol siluetu neznámej.
Aj pri románe Muž z jamy a deti z lásky do bodky platí konštatovanie Kataríny Kucbelovej o tom, že reakcie Rozenbergovej postáv sú zástupné a tvoria dramatický oblúk príbehu. Zrejme aj tu sa uplatnila autorkina metodika kreovania postáv založená na zaujatí gestom človeka, ktorého stretla, a predstavovaní si toho, čo sa odohráva, keď je doma, pričom „postavy sú kombináciou viacerých ľudí“. Pre literárnu kvalitu prózy má väčší význam jej narácia prekračujúca hranice lineárneho realistického príbehu. Viacero rozmerov a vrstiev mu nedodáva pomocou autorských reflexívnych pasáží, vystačí si dômyselnou kompozíciou prelínania niekoľkých rozprávačských perspektív. Hoci Peter Bezemeg v role rozprávača dostáva najviac priestoru, Rozenbergová zámerne neuplatňuje perspektívu jediného dominantného subjektu. Vladimír Barborík to pomenoval ako „multiperspektívnosť, zohľadňovanie rôznorodosti sveta“. S ohľadom na štruktúru románu dodávam, že ide aj o zručné budovanie širšieho kontextu rozprávaného príbehu s pridanou hodnotou postupného rozuzľovania pôvodu rodinných peripetií. Prirodzene, v súlade s autorkiným naturelom je všetko bez hodnotiaceho postoja či nebodaj dešifrovateľných moralizátorských dodatkov.
Román drukuje zraniteľnosti ako konceptu a pracuje s témou fatálnej predurčenosti osudových pradív. Ak po ňom siahne čitateľ oceňujúci výrazný hlas a priezračnú čistotu poviedok úspešnej knihy Slobodu bažantom, môže byť v expozičnom pásme Muža z jamy a detí z lásky zneistený rytmom a stratégiou striedania rozprávačov. V istom bode sa však pochybnosti zrejme stratia a „sujetovo nejednoznačný pôdorys“ nadobudne čitateľnejšie kontúry. Preváži pôžitok z rozuzľovania príbehu, prípadne nefalšovaná sympatia voči autorke s citom pre správne dávkovanie tragiky, humoru a originálnych postrehov na margo všednodenných bojov. V Rozenbergovej prozatérskom svete sú boje o vybŕdnutie z nevábnej slepej uličky situované do nápadne ošarpaných kulís, majú banálny rekvizitár a zvláštnych aktérov s netuctovými mikropríbehmi a motiváciami. Sú však presvedčivé a v konečnom dôsledku poskytujú čitateľovi humanistickú nádej, že aj slabí a omylní môžu raz zažiť svoju chvíľu, zmobilizovať seba i svojich blízkych, zmeniť zdanlivo nemenné a zahodiť nevyhovujúcu paradigmu. Možno dokonca s odrazom polárnej žiary na tvári.
Zuzana Belková
