Susanne Jansson pochádza zo Švédska. Kvôli práci v reklame sa presťahovala do New Yorku. Neskôr sa vrátila do rodnej vlasti, kde pôsobila ako fotografka na voľnej nohe a zároveň sa venovala štúdiu žurnalistiky. Na knižný trh prichádza so svojou prvotinou Rašelinisko.
Musím sa priznať, že som veľkým fanúšikom severskej literatúry. To bol hlavný dôvod, prečo som siahol po tejto knižke. Mená ako Lars Kepler, Jo Nesbø či Henning Mankel dokážu svojím pisateľským umením premeniť beletriu na neopakovateľný zážitok. Akosi prirodzene som očakával, že keď siahnem po ďalšom „severskom“ autorovi, v momente sa ponorím do temného a pútavého kriminálneho prostredia.
Mýlil som sa. Nie, nechcem to povedať v zlom. Ale... Susanne Jansson nie je klasickou predstaviteľkou „severskej školy písania“ a Rašelinisko nie je kriminálny román. Nehovorím, že je to koniec sveta, ale na dielo som musel nastoliť celkom iné kritéria a očakávania.
Dej nás zavedie do maličkého mesta Mossmarken ležiaceho pri rašelinisku. Oblasť v severnom Švédsku je sprevádzaná rôznymi tajomstvami a historkami o ľudských obetách. Biologička Nathalie Ström prichádza na majer Mossmarken pracovať na vedeckej práci. Postupne zisťujeme, že močarisko bývalo jej domovom a... čosi zlovestné sa jej vrylo do pamäti. Udalosti na seba nenechajú dlho čakať a len vďaka Nathalie si močiar nevezme svoju obeť. Močiare postupne vydávajú mŕtve telá, ktoré zomreli násilnou smrťou.
Ďalšou hybnou postavou je fotografka Maya Linde. Ambiciózna umelkyňa pracuje pre políciu ako civilný zamestnanec. Dievčina je úzko spätá s miestnym inšpektorom Leifom Bergenom.
Autorka poodokrýva príbeh celkom z iného pohľadu. Inšpektor Bergen je v úzadí a samotné vyšetrovanie vedie viac-menej fotografka Maya. Robí to zo zvedavosti a popritom si vytvára fotografie do vlastnej kolekcie. Nech si každý urobí vlastný názor, či je to uveriteľné. Z knihy priam vyžaruje ženský rukopis. „Pot z tváre si utrel do spodnej časti pulóvra, potom sa narovnal a prešiel rukou po lesknúcich sa vlasoch. Havranie, preletelo jej hlavou. Krásne.“
Samotná kniha sa číta pomerne ľahko. Prostredie je pekne opísané a čitateľa skutočne vtiahne desivá atmosféra lesa a mokradí. „Videli ste krajinu, ktorá ležala v tichosti, bez nárokov. Krajinu s pláňami ponorenými do hmly, učupenými borovicami a klesajúcou pôdou. Bola to zem, kam slnečné svetlo nemienilo dopadať, zem, ktorá sa nikdy nevysuší, neustále podmýva a prepadá.“
Čo sa týka deja, bol celkom plynulý, no prekážali mi časté flešbeky. Na môj vkus ich bolo priveľa a zbytočne ma vytrhávali z kontextu. Za najväčšiu slabinu však považujem naivné dialógy, zväčša medzi fotografkou a inšpektorom.
„‘Nemyslíš, že pôsobí záhadne?’
‘Nathalie?’
‘Áno.’
‘Vlastne nie,’ opáčil Leif. ‘Ale je jediná, koho v poslednom čase videli na vrecovisku s náradím na kopanie. Na druhej strane to bola predsa ona, kto nás kontaktoval.’
‘Áno, samozrejme.’“
Keď to zhrniem, Rašelinisko je dobre napísaný literárny debut. Má jednoduchý príbeh s fungujúcou atmosférou. Za všetkým však zaostáva samotný dej, ako aj dialógy postáv. Knihu budete mať ľahko prečítanú, no skôr by som ju zaradil do žánru mysteriózny ženský triler. Je to zaujímavá kombinácia, ktorá je od „severskej literatúry“ na míle vzdialená, no svojich čitateľov si určite nájde.
Michal Čierny
