Vyhľadávanie
Najnovšia kniha Jany B. Wild predstavuje tri štúdie o Williamovi Shakespearovi, najkánonickejšom dramatikovi všetkých čias. Skutočnosť, že v prípade knihy Hej na západ ide menej o Shakespeara a viac o našu nedávnu históriu jeho inscenovania, by mohla budiť dojem, že ide o pomerne exkluzívnu, úzko vymedzenú teatrologickú tému. Efekt je presne opačný. Autorka píše prostredníctvom domácej inscenačnej praxe predovšetkým o našej nedávnej nielen divadelnej histórii, zaujíma ju v prvom rade naša vlastná kultúrna identita, a práve to vytvára zásadné predpoklady zmysluplnosti čítania knihy aj pre širšie publikum.
Na obálke knihy Hej na západ sa píše, že ide o „tri uvedenia Shakespeara v slovenskom divadle: jedno zabudnuté, druhé ,kultovéʻ, tretie neznáme“. Nie je to bežné, ale v tomto prípade ide rovnako o „marketingovo“ dobrú anotáciu, ako aj o poctivé, skutočne výstižné vyjadrenie toho, v čom je predkladaná publikácia osobitá. Rovnako, ako sú tri inscenácie – Komédia omylov (Slovenské národné divadlo, 1971), Macbeth (Divadlo A. Bagara v Nitre, 1999) a Hamlet (Divadlo A. Duchnoviča v Prešove) – každá vlastným spôsobom pozoruhodné, tak aj tri texty Jany B. Wild sú napísané z troch rôznych, pôsobivých perspektív. V prípade inscenácie Komédie omylov autorka odhaľuje druhé plány svojho času ledabolo oceňovanej veselohry, inscenácii Macbeth ponecháva jej všeobecne prijímané uznanie, no zásadne rekonfiguruje argumenty, na ktorých toto prijatie stojí, a napokon inscenáciu Hamlet objavuje pre čitateľa v jej inakosti, identifikujúc ju v nevšednej kombinácii realistickej a performatívnej poetiky.
Podnázov Geografie slovenských Shakespearov by mohol naznačovať, že autorka sa azda bude venovať širšiemu výpočtu domácich pokusov o inscenovanie Shakespearovho diela a postihne tak domácu inscenačnú tradíciu objektívnejšie. „Geografia“ však v tomto prípade znamená skôr vyznačenie kľúčových bodov zabezpečujúcich orientáciu v mnohoznačnom priestore, než zahustenie mapy nadmierou súradníc. Podobne pracuje s divadelnou históriou napríklad Erika Fischer-Lichte vo svojich Dejinách drámy (Wild bola odbornou redaktorkou slovenského prekladu tejto knihy), ktorá predstavuje dejiny cez uzlové body. Rovnako je pravda, že tak ako dejiny Eriky Fischer-Lichte v konečnom dôsledku nie sú len dejinami vybraných textov, ani Hej na západe Jany B. Wild nie sú len tri texty o troch inscenáciách. Autorkin recepčný rádius zahŕňa taký široký komplex „sekundárnych“ (historických i teoretických) kontextov, že napokon spomenutú mapu predsa len zahusťuje. Svoj výskumný materiál však pozná tak precízne, že sa ním nenecháva odpútavať od ústrednej udalosti tej-ktorej shakespearovskej inscenácie a neumožňuje stratu orientácie ani vlastnú, ani čitateľovu. Bohatá erudovanosť vyplývajúca z celoživotného záujmu Jany B. Wild o dielo Williama Shakespeara jej umožňuje súvislosti zároveň domýšľať, uchopiť „asociácie, ktoré sa vynárajú,“ a rozšíriť tak pohľad na skúmanú vec aj o ďalšiu, vlastne tú najzaujímavejšiu úroveň – o schopnosť „vedeckej kreativity“.
Kniha Hej na západ je prvotriednou ukážkou toho, čo dnes predstavuje „moderný výskum“. V dnešnom svete informačného smogu, ktorý sa pretavuje aj do práce humanitných a spoločenských vied, sa prejavuje defenzívna tendencia posilňovania exaktnosti, hľadania nových metód, často aj s použitím informačných technológií (digital humanities) alebo precizovania tzv. vedeckej etiky. Tomuto smeru, ktorým sa, mimochodom, vyvíja aj zhodnocovanie vedeckého výskumu, sa dá rozumieť. Reakciou alebo možno len paralelným prúdom uvažovania je opačný prístup, ktorý možno nazvať ako vedecky performatívny. Ten sa zameriava na rozvíjanie emocionálnej, osobnej, skúsenostnej, nekontrolovateľnej zložky vedeckej práce. Ukážkovo ho dokumentuje napríklad nedávno vydaná publikácia pražského vydavateľstva NAMU Terény performance, ktorá s novou knihou Jany B. Wild nekorešponduje len typologickou analógiou v názve (terény – geografie). V slovenskom kontexte humanitných vied nie je veľa výsledkov preformatívneho prúdu bádania, no práve kniha Hej na západ je novým a jednoznačne úspešným pokusom. Jej úspech tkvie v kombinácii viacerých kritérií, ktoré si takýto typ písania vyžaduje. V prvom rade je to spomenutá precízna znalosť skúmaného problému a jeho kontextov, ďalším krokom je odvaha vlastným tvorivým gestom založeným na osobne životnej skúsenosti vstúpiť do zdanlivo nemennej štruktúry dejín, ako nám ho ponúka rigidný prístup k archívnemu materiálu. Popritom je potrebný neustále prítomný pud sebazáchovy, ktorý neumožňuje pisateľovi stratiť sa vo vlastnej nápaditosti:
„Začala som sa pýtať, či táto anagnorízia, toto znovuspozanie doby nie je iba náhoda. Čo ak sú to len moje vlastné vizuálne projekcie do doby okolo roku 1971? Výmysly, moje vlastné sugescie?“ (s. 46)
Patričná dávka autorskej ostýchavosti spojená s bádateľskou zvedavosťou i hravosťou robí z písania Jany B. Wild zážitok, vďaka ktorému sa stáva čitateľsky zaujímavou aj na prvý pohľad úzko vymedzená teatrologická rozprava. Hej na západ ukazuje možnosti toho, ako sa dá Shakespeare chápať inak, prostredníctvom čoho kriticky zviditeľňuje naše vlastné vzorce myslenia, ich limity, slepé uličky, ale aj možnosti ich obohacovania. Autorka tak dokazuje, že neexistuje taká špecifická téma, o ktorej by nemalo zmysel hovoriť, potrebný je len niekto, kto o nej dokáže hovoriť zmysluplne.
Jana B. Wild: Hej na západ. Geografie slovenských Shakespearov
Bratislava: Európa, 2022
