Vyhľadávanie
Podkladom pre román Prvá pravda talianskej spisovateľky Simony Vinciovej sa stali dokumenty, rozhovory a osobné svedectvá o „hanebnom tajomstve Európy“, ktorým bola psychiatrická liečebňa-láger na gréckom ostrove Leros. V románe sa v roku 1992 mladá bádateľka vylodí na tomto ostrove, kde diktátorský režim deportoval oponentov a nútil ich spolunažívať s duševne chorými.
Dokumentárna platforma románu je nielen priznaná, ale aj sofistikovane zapustená do jeho štruktúrnych, sujetovo-fabulačných línií v podobe poslednej kapitoly, ktorá nesie názov Správa o Lerose. V nej sa autorka hlási k románu ako ozvene životov ľudí, ktorí predtým, ako sa stali postavami jej diela a „plodom jej predstavivosti“, boli „ľuďmi z mäsa a kostí“, čo neprežili a stali sa prízrakmi. Slovu „prízrak“ však autorka prisudzuje len jeden význam, ten grécky: objavujem sa, ukazujem sa. A taký má byť aj jej román: má to byť príbeh o prízrakoch, ktoré pretrvávajú mimo priestoru a času a svojou znepokojivou prítomnosťou-neprítomnosťou nás vystríhajú, aby nás poučili (s. 266).
Konštrukcia románu
Autorka sa zoči-voči „zdokumentovanej skutočnosti“ (s. 265) ostrovného psychiatrického ústavu nechce správať ako „svojvoľný arogantný románopisec“ (s. 266). Uvedomuje si, že akt prerozprávania skutočného príbehu v sebe zahŕňa čosi, čo celkom nezodpovedá skutočnosti už len preto, že ho niekto vytiahol a prerozprával konkrétnymi slovami a nie inými (s. 265), no práve preto uplatňuje svoju autorskú licenciu veľmi opatrne. Jej písanie je úzkostlivo kontrolované; a to z úcty k „ľuďom, ktorým ukradla kúsky života“ (s. 266). V stavebných prvkoch románu sa to prejavuje na viacerých úrovniach, niektoré si teraz opíšme.
Román nekomponuje základnú textovú figúru, ktorú bežne nazývame hlavnou postavou. Rozprávač, ktorý riadi románovú perspektívu a ktorý mení svoje pozície z 1. osoby na 3. osobu, často prerušuje výpoveď o práve „zaznamenávanej“ postave, pretože do uhla jeho pohľadu vstupuje ďalší a ďalší a ďalší „prízrak“. O postavách sa tak vlastne dozvieme len veľmi málo. Táto naratívna stratégia je mimoriadne funkčná vzhľadom na šírku záberu, asociuje totiž pohľad na defilujúci dav „prízrakov“, mužov, žien a detí, pacientov, politických väzňov zničených otrasnými podmienkami ústavu, v ktorom doslova zničotneli.
Román, z pozadia „riadený“ dokumentarizmom, takto nastavenou naratívnou perspektívou odráža nedôslednosť administratívy ústavu a nekompletné, torzovité lekárske záznamy „rezidentov“, ktorí vstupom do liečebne vlastne zmizli zo sveta bez mena, osobnej histórie či čohokoľvek, čo by im prisúdilo status ľudskej bytosti. Ak sa román predsa len pri niekoľkých postavách pristaví a snaží sa rekonštruovať ich širší životný príbeh (Teresa, Nikolaos, Basil, Stefanos), robí tak situačne, fragmentárne, prerušovane, zúžene – akoby sa snažil zachytiť neustále unikajúce, stále slabšie blikajúce objekty, ktoré sa nakoniec z rozprávania vytratia (smrťou, samovraždou alebo proste a jednoducho prestanú – textovo – byť). To všetko súvisí s ďalším textotvorným postupom.
Bez hlavnej postavy
Román bez hlavnej postavy, podložený dokumentárnym princípom, odmieta konštruovať príbeh epickej šírky a udalosti/situácie dodatočne dramatizovať. Vo vzťahu k téme naopak aktivuje lyrický princíp. Ten je produktívny na (minimálne) dvoch úrovniach. Podopiera motív všadeprítomného blúznenia, transgresie, šialenstva, paranoje či bolesti, ktorá sama kóduje (metaforicky) skutočnosť tým, že „zráža slová“ a nimi označované predmety do „podivných obrazov“, „vidín“, čím spätne potvrdzuje komplikované, často delirické či agonické stavy „rezidentov“ ústavu. Aktivácia lyrického princípu však tiež dovoľuje autorke vykonať transpozíciu plynutia času do polohy večnosti (bezčasovosti), trvania bez zmeny, bez pohybu. To, že vyššie opísané defilovanie davu „prízrakov“, ktoré zachytáva naratívny reflektor, trvá v čase desaťročí (od štyridsiatych po deväťdesiate roky 20. storočia), naznačujú len názvy kapitol (napr. Leros, 1968). Obsah týchto kapitol však prináša stále rovnaké či veľmi podobné obrazy, referujúce na „zastavený čas“ a „trvanie bez zmeny“. Postavy sa menia, obrazy zostávajú. Vzniká tak motív inštitúcie-továrne, kde vstupným materiálom je človek (postihnutý, vydedený, politicky prenasledovaný) a výstupným produktom je nič.
V zámernej stálosti obrazov dochádza aj k ustáleniu výrazového spektra, čo vedie k tomu, že román sa semioticky zacykľuje; nedokáže, resp. nechce rozvinúť variabilnejšiu výrazovú sústavu. Avšak treba tiež konštatovať, že uvedené koncentrované nastavenie umeleckého kódu produkuje aj ústretový, pozitívny moment. Výrazový plán románu dokáže podporiť účinok niektorých tematicko-motivických línií tým, že svojím zúžením sprostredkuje, resp. asociuje pocit tiesne, pasce, z ktorej nemožno uniknúť.
(Bez)časovosť románu
(Bez)časovosť tohto diela anticipuje ešte jeden autorský pohyb – absolutizáciu témy a problému. Angela, ktorá prichádza na ostrov v deväťdesiatych rokoch ako dobrovoľníčka, v suteréne študuje nekompletné a strohé chorobopisy minulých pacientov, pritom zisťuje, že na agonické dožitie v ústave boli „odsúdení“ aj ľudia s banálnymi diagnózami: „V čase internácie mal sedem rokov. Ako diagnóza tam bol jediný riadok: Vrodená slabomyseľnosť, mierna duševná retardácia, nemota, agresívnosť, strach z tmy. Koľko sedemročných detí sa bojí tmy? Asi všetky. A koľko detí neprejaví, aspoň z času na čas, trocha agresivity? A potom, čo to znamená byť agresívny, čo ten chlapec urobil, prečo sa rodine zdalo nevyhnutné hospitalizovať ho a psychiatri rozhodli, že hospitalizácia je nutná? V roku 1968 teda stačilo báť sa tmy a byť agresívny, aby vás zavreli do blázinca?“ (s. 52). Týmto je spustený proces, ktorý po rôznych peripetiách vyvrcholí v závere románu úvahou o všeobecnej prítomnosti „šialenstva“. Rozprávač, teraz už v prvej osobe, rozoznáva „známky duševnej poruchy u všetkých ľudí, ktorých som milovala, až som si zarazene uvedomila, že nikto o sebe nemôže tvrdiť, že sa ho to netýka a je voči tomu imúnny. Keď som sa pozrela na každý život zblízka a s náležitou pozornosťou, uvedomila som si, že nachádzam viac-menej očividné, väčšie či menšie stopy depresií, problémov s jedlom, samovražedných mánií, paranojí, neuróz, porúch osobnosti najrôznejšieho stupňa (...) hranica medzi doktorom Jekyllom a pánom Hydom sa mi zdala čoraz tenšia. Cestička zavesená nad priepasťou a zahalená tieňom, po ktorej všetci kráčame a udržiavame krehkú rovnováhu. A čím viac som si uvedomovala túto banálnu pravdu o ľudskej povahe, tým častejšie som rozmýšľala na tým, že ja a so mnou všetci ľudia, ktorí tvorili a tvoria môj život, by sme v iných časoch a na iných miestach skončili priamo v jednom z ústavov s pochmúrnym názvom, ktoré ešte doznievajú v kolektívnej pamäti“ (s. 245).
O preklad tohto znepokojujúceho románu Simony Vinci do slovenského jazyka sa postarala slovenská spisovateľka Ivana Dobrakovová, zároveň k nemu napísala doslov, v ktorom predstavila Prvú pravdu v širšom kontexte Vinciovej tvorby.
Marcel Forgáč prednáša na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Venuje sa najmä dejinám svetovej literatúry 19. a 20. storočia.
Tento román mi je blízky
Simona Vinci je autorka, ktorú sledujem už veľa rokov, čítala som od nej takmer všetko, v minulosti som uverejnila dva preklady jej poviedok v časopise Vlna a jeden v Enteri. Som rada, že sa mi podarilo predstaviť autorku konečne aj knižným prekladom. Román Prvá pravda, ktorý získal v Taliansku prestížnu cenu Premio Campiello, mi bol tematicky blízky, spracúva témy šialenstva a odcudzenia, ktorými sa tiež zaoberám, hoci z inej perspektívy. Vinci sa mi prekladala veľmi dobre, nepotrebovala som pri práci nič konzultovať s autorkou, hoci je to celkom iné písanie než to moje. Miestami je takmer statické, autorka sa pohybuje v texte cez jednotlivé obrazy, pristavuje sa pri mnohých detailoch, vyniká v plastických opisoch. Jednou z najväčších výziev bol preklad básní vložených do textu, keďže to nie je celkom moja parketa. Náročný bol tiež prepis gréckych slov, ktoré takpovediac nemajú v slovenčine ustálený pravopis, niektoré veci som konzultovala s gréčtinármi, ale potom mi jazyková redaktorka grécke slová upravila ešte inak. Trochu som sa obávala prijatia, keďže nejde práve o oddychové čítanie, ale reakcie boli zatiaľ veľmi dobré. Je možné, že sa pustím do prekladu aj nejakého iného románu od tejto autorky.
Ivana Dobrakovová, prekladateľka
Simona Vinci (1970) je talianska spisovateľka. Narodila sa v Miláne, vyštudovala modernú literatúru na Bolonskej univerzite. Je autorkou románov, zbierok poviedok a kníh pre deti. Pracuje ako publicistka a prekladateľka z angličtiny, angažuje sa aj politicky. V roku 1997 vzbudil veľkú pozornosť jej román O deťoch sa nič nevie (Dei bambini non si sa niente). Román Prvá pravda (La prima verita) vyšiel v Taliansku v roku 2016.
