Recenzia
Lucia Mattová
03.01.2019

Sila mýtu a spomienok

„Okraj doliny medzi stromami parku v rannej hmle, nad rosou rumenil sa nádherný deň, vtáky spievali. Chcel si pamätať.“ Fiktívna autobiografia Údolie Issy (pôvodne vyšla v roku 1955) poľského básnika, spisovateľa, prekladateľa a akademika Czesława Miłosza (1911 – 2004) uchváti najmä prelínaním sa romantiky s tvrdou realitou.

Mýtické údolie Issy, kde sa narodil a vyrastal Tomáš (ústredná postava románu), bolo inšpirované reálnym prostredím strednej Litvy v 20. rokoch 20. storočia. Tento čarovný kraj má svoje reálne pozadie v rieke Niewiaza. Autor románu celkom vedome uniká od skutočných geografických názvov s túžbou „zaistiť si voľnosť spriadania báje“. Živé ľudové zvyky, povery, všadeprítomné nadprirodzené bytosti majú v románe svoje nezastupiteľné miesto. Nenásilne však podáva aj celkom reálny pohľad na súdobé etnické problémy tohto národnostne zmiešaného kraja, kde vedľa seba vo väčšej či menšej harmónii žili Litovci, Poliaci, Rusi aj Židia.

Czesław Miłosz, ktorý po druhej svetovej vojne emigroval do Francúzska a neskôr do USA, kde pôsobil ako profesor na Univerzite v Berkeley, získal za svoje diela viaceré ocenenia a v roku 1980 mu bola udelená Nobelova cena za literatúru. Román Údolie Issy zarezonoval vo viacerých krajinách a v tomto roku ho Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov v preklade Miloša Ferka ponúklo aj slovenskému čitateľovi. V literárnej tvorbe C. Miłosza má Údolie Issy svoje špecifické miesto. Ide o stelesnenie vedomej potreby opätovne uchopiť a precítiť svoje korene – nielen tie ľudské, ale aj kresťansko-národné, teda to, čo tvorí podstatu každého z nás a z čoho každý spisovateľ (vedome či podvedome) vychádza.

Prekladateľ M. Ferko dodal Miłoszovému spomienkovému románu Údolie Issy vďaka rozsiahlemu poznámkovému aparátu ďalší rozmer. Vzhľadom na časový odstup medzi napísaním diela a vznikom slovenského prekladu sa prekladateľ celkom pochopiteľne usiloval čitateľovi pomôcť zorientovať sa v zložitej súdobej historicko-kultúrno-politickej situácii, priblížiť špecifiká lokálnej fauny a flóry, podčiarknuť Miłozsove odkazy na tvorbu iných autorov a pomôcť tak preniknúť hlbšie do skrytých významov literárneho diela.

V románe tematicky dominuje Tomášove uchvátenie prírodou. Lesy, rieka, rastliny aj zvieratá tvorili neoddeliteľnú súčasť jeho detstva. Ich dokonalosť, krehkosť a pominuteľnosť ho neprestávala fascinovať. Autor zároveň dokázal bravúrne načrtnúť chlapcove („svoje vlastné“) pomalé krôčiky od detstva k dospelosti. Jeho dezorientáciu aj sklamanie, ktoré ho na ceste dospievania museli nevyhnutne postretnúť. V príbehu, ktorý čitateľa osloví najmä hlbokou ľudskosťou rozprávania, sa prelína pohľad chlapca, pomaly odhaľujúceho zákutia a tajomstvá dospelosti, a zrelého muža, spisovateľa, hľadiaceho s odstupom na udalosti svojho detstva. V diele aj napriek všetkému „detstvo triumfuje – alebo v to prinajmenšom dúfame – nad krutým svetom dospelých, čiže dejinami, pretože detské oči pohlcujú svet v každom z jeho mámivých detailov“.
 
Lucia Mattová