Vyhľadávanie
Pavel Vilikovský
Silberputzen. Leštenie starého striebra
(Denník kvintána Andreasa Pohla)
Bratislava, Albert Marenčin PT 2006
Ilustrácie Katarína Marenčinová
Próza dnes hľadá svoje veľké témy. Alebo už jednoducho vo veľké témy neverí, ale keďže sa ešte stále neodbachla, aspoň skúma, či sa náhodou niekde nezabudli alebo či eventuálne nevykvasia z tej potopy ľahostajnosti, ktorá svojou penou prekryla všetky známe veci. Preto témou môže byť aj medový humor pohľadníc spred prvej svetovej vojny, z doby gýčového optimizmu, ktorý síce na celé storočie prekryl košmar bojových chemických látok a pomalého hnitia v premočených zákopoch, ale ktoré sa však predsa len zachovali, aby aj po storočí vyvolali úsmev na perách generácie pokladajúcej zábavu za svoju najserióznejšiu prácu.
Takže sme Vilikovským pozvaní leštiť staré striebro. Leštiaca knižka nám najskôr ukáže všetky tie kolorované podmanivé pohľadnice s titulkami povytrhávanými z autorovho príbehu poskladaného vraj podľa nich (v ilustrátorskej štylizácii Kataríny Marenčinovej). Sú na nich krásne štíhle dámy i vábne panny s klobúkmi ozdobenými kvietím či perami, v dlhých vychádzkových róbach a s tvárami pripravenými zažiť tie najromantickejšie lásky. Sú na nich švárni remeselníci a chrabrí husári, driečni frajeri i prešibaní záletníci odhodlaní dostať sa pod hodváb najnedobytnejším milostniciam. V každom prípade nám padnú do oka ako prvé, a aj keď sa od nich a ich milenej erotiky len tak nedá odtrhnúť oko, tešíme sa na čítanie. A čítame. Denník Adriana Mola (možno aj zmätky chovanca Törlessa), ktorý má v trojjazyčných rakúsko-uhorských a viedensko-prešporáckych súradniciach meno Andreas Pohl, ale trvá len od 9. septembra do 3. novembra. Takto nakrátko je naprojektovaný nehrdinský príbeh dobre vychovaného kvintána, syna viedenského tajného radcu, ktorého presunuli pre matkinu chorobu (až nakoniec sa ukáže, že aj pre voľačo delikátnejšie) z viedenského gymnázia do prešporského. Vyzerá to div nie ako rana osudu, ale pre blahobytného pubertiaka prinášajúceho si do korunovačného malomesta zmätočné sny o domovskej slúžke, ktorá sa mu spolu s predstavami o ctihodnej, najlepšie oficierskej kariére zahniezdila v hlave ako Labuť. Učivo na maďarónskej škole však nemá naňho ani zďaleka také účinky ako prešporské zákutia obývané roztúženými učnicami zo Stollwercku, rozdavačnými slečnami z Vydrice či špacírujúcimi sa dvojicami v Engerau. Všetka česť, Palúdžan Vilikovský sa stal ozaj zasväteným sprievodcom atmosférou nie síce takého pekného ako Viedeň, ale o to samopašnejšieho a hýrivejšieho mestečka. Spolu s kamarátmi s pomaďarčenými menami vodí milého Andreasa Pohla po miestečkach, kde spoza každého rohu číha huncútsky Amorko, až kým to celé nepraskne: bonzácky učiteľ ich načape pri vínku a cigaretke a nemilosrdný riaditeľ školy hneď trestá vyhadzovom. Bolo to, pravdaže, nespravodlivé, lebo za taký krátky čas možno aj v Prešporku byť len zvedavý a hrešiť iba ak v nedozretých myšlienkach. Decentný a naozaj decentne napísaný príbeh vrátane tých nedozretých myšlienok by mohol mať pokračovanie povedzme v plavčíckej anabáze vydedeného syna s vykradnutou domácou šporkasou vo vrecku na námornej lodi, keby milosrdný autor preňho nevymyslel dačo ešte decentnejšie: Andreas sa vracia do prešporskej školy, pretože za neprítomnosti chorej mamičky nájde vo viedenskom rodnom dome v hniezde Labute – vplyvného otecka. Nuž čo, nielen v Prešporku sú amorkovia zlomyseľní a v celej monarchii treba po nich plechovať neplechy. Ani u Vilikovského sa to neobíde bez úsmevu.
Gýče Vilikovského zjavne roznežňujú. Zatláčajú ostroumnú iróniu kdesi ďaleko za príbeh a ponúkajú za ňu čosi celistvejšie. Bolo to tak už v knižke Čarovný papagáj a iné gýče, je to tak aj v tejto. Ak by sa však voľakto nazdával, že je to návrat k ozajstnému gýču, tak je úplne vedľa. Sú totiž autori, ktorí by nedokázali napísať gýč ani čo by čo robili. Vilikovský patrí k takým. Ak vie dať vyprázdnenej gýčovej forme autentický obsah, je to len dôkaz jeho nezmieriteľnosti s gýčom. Nuž a načo dávať vyprázdneným formám vlastný obsah? Nuž na to, že formy existujú vari od úsvitu dejín. Obrazoborci to nikdy nepriznajú, tvorivci ich napĺňajú novým obsahom. Preto obrazoborci najmä boria formy, zatiaľ čo tvorivci tvoria najmä obsahy. Leštenie starého striebra je Vilikovského aktuálnym obsahom. Čo lepšie by už mohol urobiť?
Alexander Halvoník
