Recenzia
Miroslava Košťálová
23.01.2020

Široké podoby zúfalstva

Pre dánskeho filozofa, spisovateľa a teológa Sørena Kierkegaarda (1813 – 1855) predstavuje „choroba na smrť“ zúfalstvo, ktoré má však v jeho interpretácií niekoľko rovín. V úvode svojej knihy vychádza z Biblie, konkrétne z obrazu Lazárovej smrti: „Z ľudského hľadiska je totiž smrť koncom všetkého a z ľudského hľadiska jestvuje nádej len dovtedy, kým sme nažive. No v kresťanskom chápaní smrť vôbec nie je koncom všetkého, je len drobnou udalosťou v rámci toho, čo je všetkým: v rámci večného života, a v kresťanskom chápaní má v sebe smrť nekonečne viac nádeje“ (s. 13 – 14).

V prvej časti knihy Chorobou na smrť je zúfalstvo analyzuje Kierkegaard tento fenomén – zúfalstvo považuje za chorobu ducha a zamýšľa sa nad možnosťami tohto pojmu a faktickou skutočnosťou javu. Možnosť zúfalstva považuje za prednosť, ktorá nie je pevne ohraničená, ale nekonečná. Zamýšľa sa nad tým, odkiaľ zúfalstvo pochádza, upriamuje tiež pozornosť na skutočnosť, že „každý skutočný okamih zúfalstva treba vztiahnuť k možnosti, v každom okamihu, v ktorom je človek zúfalý“ (s. 23). Autor sa vo svojom diele odvoláva aj na Sokrata, podľa neho dokázal tento významný starogrécky filozof ,,nesmrteľnosť duše tým, že choroba smrti (hriech) nestravuje dušu tak, ako choroba stravuje telo“ (s. 27). Uvažuje tiež nad zúfalstvom z hľadiska konečnosti/nekonečnosti, pričom prichádza k poznaniu, že „stať sa konkrétnym neznamená ani stať sa konečným, ani stať sa nekonečným, lebo konkrétnou sa má stať syntéza“ ( s. 37).

Druhá časť nesie názov Zúfalstvo je hriech. Kierkegaard na začiatku kritizuje existenciu básnictva, „z kresťanského hľadiska je (napriek všetkej estetike) každá básnická existencia hriechom: hriechom je, že človek básni namiesto toho, aby bol, vzťahuje sa k dobru a pravde prostredníctvom fantázie namiesto toho, aby nimi bol, čiže aby sa nimi existenciálne usiloval byť“ (s. 89). Zaoberá sa tu aj protikladom medzi vierou a hriechom – zdôrazňuje, že človek ako výtvor Boha existuje priamo pred jeho očami, z čoho vyplýva, že Boh sa zaoberá jeho hriechmi. Kierkegaard kritizuje pohoršenie ľudí nad kresťanstvom – podľa neho sa to deje kvôli tomu, lebo je „príliš vysoké, lebo jeho cieľ nie je ľudský cieľ, lebo chce človeka urobiť niečím takým mimoriadnym, až to človek nedokáže pochopiť“ (s. 96).

Dôležitú súčasť publikácie tvorí doslov prekladateľa Petra Šajdu, v ktorom čitateľa oboznamuje s históriou prekladov Kierkegaardových diel nielen na území strednej a východnej Európy, ale aj na Ďalekom východe (japončina je jazyk, v ktorom vyšlo najviac prekladov Choroby na smrť). Čo sa týka prekladateľskej tradície Kierkegaardových diel na území Slovenska, tak okrem tohto titulu existujú ešte dva, Bázeň a chvenie (2005) a Buď – alebo (2007), ktoré vyšli v preklade germanistu a nordistu Milana Žitného. Aj z tohto hľadiska môžeme pokladať ďalší preklad za dôležitý príspevok nielen pre poznanie dejín filozofie, ale aj psychológie, keďže prináša originálnu interpretáciu fenoménu zúfalstva. Na čitateľa kladie Choroba na smrť veľké nároky. Máte chuť na hlboké premýšľanie? Zaujímajú vás široké podoby zúfalstva? A prečo je dôležité si ho priznať? Ak ste si odpovedali áno, smelo sa dotknite dvier, do ktorých vás pozýva Søren Kierkegaard. Bude to intelektuálne dobrodružstvo.