Skalná ruža - Juraj Kuniak - Monolit Kuniak

Monolit Kuniak

Monolit Kuniak

Juraj Kuniak: Skalná ruža

Bratislava, Petrus 2004

Ilustroval Martin Kellenberger

  Vo vydavateľstve Petrus vyšiel výber z doterajšej tvorby Juraja Kuniaka s emblematickým názvom Skalná ruža. Taký názov má totiž aj vydavateľstvo, ktoré autor založil. Výber zostavil spolu s autorom banskobystrický vysokoškolský profesor literatúry Milan Jurčo, ktorý k nemu napísal aj dôkladný literárnohistorický a teoretický doslov i edičnú poznámku.

  Málokedy sa stáva, že sa kritikovi nechce kritizovať a chce sa mu len čítať. Je to azda znak dobre napísaného textu alebo osobnostnej príbuznosti. V ostatnom prípade by bolo férové kritiky sa zrieknuť, pretože nebude kritikou, bude len referenciou, a teda málo prínosnou pre samotného autora.

Juraj Kuniak je ako človek aj ako spisovateľ typický pozitívny tvorca so silou realizovať svoju predstavu. Koľko úsilia ho výsledok stojí, možno len tušiť. Na tvare a substancii výsledku vlastnej predstavy o svete a o svojom pôsobení v ňom badať tri základné atribúty úspechu akéhokoľvek projektu: nadšenie, disciplínu a radosť. V nadšení je túžba, v disciplíne vytrvalosť, v radosti hra.

  „Stále sa usilujem o jedno a to isté: Jednotu života a básne. Jednotu básne a života“, napísal autor v Literárnom týždenníku pred niekoľkými rokmi. Kalokagatia býva predstieraná, popieraná, pre väčšinu autorov nie je otázkou vôbec, ba naopak, vedome ju degradujú na niečo tradičné a nepotrebné, niečo, čo sa už vôbec nedá uskutočniť. Deklarovať ju takto jasne, je riziko vydať napospas vlastné ideály, a potom ich musieť ešte aj žiť. Zdá sa, že Kuniak má na to silu a aj všetky predpoklady.

  Výber z poézie Skalná ruža pozostáva z triptychu: Premietanie na viečka (pôvodne v r. 1983), Blúdivý nerv (pôvodne v r. 1995, geneticky skôr), Kúsok svetového priestoru (pôvodne 1994). Evidentné sú na prvý pohľad dva autorove veľké vzory: M. Rúfus a W. Whitman.

  Kuniak rytmicky rozpráva svoj príbeh: „Som zaručene v sebe / Iba si stále opakujem / to potkýnanie / v rytme / rozbitej cesty / k tebe...“ (s. 76). Kompaktne rozporuplný básnický subjekt si stále znova volí motív ohňa a mrazu zároveň. Rovnako silný je motív plynulosti-kontinuity, podloženej vlastným úsilím neopustiť svoje korene, svoje chlapčenské sny a túžby, svoj vnútorný priestor. Cesta konfrontácie vlastnej túžby a poznania je žriedlom tejto poézie. Poetika básnických textov tomu zodpovedá: lyrizmy a poetizmy sa striedajú s civilným až žargónovým slovníkom. Kozmické, abstraktné, duchovné prepojenia, kde sa priam programovo hlási k W. Whitmanovi („...kde KAŽDÝ ATÓM/ KTORÝ PATRÍ MNE/ PATRÍ AJ TEBE“ (s. 103)) sa striedajú s celkom konkrétnym poetizovaným zážitkom („...fujara zo Zvolenskej Slatiny / od majstra Pacigu...“ (s. 105)). Podstatnou zložkou a zárukou fascinácie je nápad a poetické nasvietenie vecí a procesov tak, aby odrazu vyvstali pred očami ako dovtedy neviditeľné (Bohatstvo ničoho). V tomto postupe je zároveň viditeľná skrytá autorská filozofia, celý autorov hodnotový systém.

  Vnútorná dráma sa premieta do básnického jazyka, kde sa sémantika autorskej filozofie prejaví v hre so slovom: „Moja nálož zvlhla od citu. / Videl som ťa stúpiť na lož- a už nie si tu“(s. 9). Clivota, srieň, hustnúce temno, zarastená tvár a vŕzgavý pohyb dopĺňajú túto skratku smútku z poznania.

  Básnik Kuniak sa nepoddáva žiadnemu kánonu, nič v ňom nie je naučené, vždy ide o vlastnú skúsenosť, vždy inak a inak vyjadrenú. Čas vzniku a vydania jednotlivých zbierok potvrdzuje kvalita textov. A tak je báseň prekvapením a pôžitkom pre čitateľa.

Mária Bátorová