Vyhľadávanie
Editor Valér Mikula
Univerzita Komenského 2014
„...jeho poézia predstavuje literárnohistoricky i typovo jednu z podstatných zložiek modernej slovenskej poézie.“
Od roku 1992, keď Štefan Strážay (1940) vydal básnickú zbierku Interiér, publikačne mlčí, ale o „zabudnutého básnika“ v nijakom prípade nejde i preto, ako povedal V. Mikula, že jeho poézia predstavuje literárnohistoricky i typovo jednu z podstatných zložiek modernej slovenskej poézie. V roku 2011 vyšlo v Kalligrame v edícii Knižnica slovenskej literatúry jeho Básnické dielo a o dva roky sa uskutočnila vedecká konferencia Štefan Strážay – skladanie portrétu. Príspevky z tejto konferencie editorsky pripravil Valér Mikula.
Ak sa pozrieme na štúdie o Strážayovom diele ako na celok, zistíme, že sa ich autori v „skladaní portrétu“ tohto „odmlčaného básnika“ zhodujú v tom, že v jeho poézii je stále čo objavovať. Napriek tomu, že každý z nich si zvolil iný problém i iný kvantitatívny záber jeho tvorby, nájdeme v ich príspevkoch čosi ústredné, čo sa odvíja od debutu po zatiaľ posledné dielo. Je to téma existenciálna, téma smrti. „Strážay bol v existenciálnom zmysle vždy melancholickým básnikom smrti,“ tvrdí Peter Zajac v štúdii Strážayova metafora, o ktorej hovorí ako o veľkej textovej metafore. Oblúkovú metaforu najmä v podobe motívu návratu skúma vo svojej štúdii Erik Markovič a súčasne konfrontuje „priezračne čistú poéziu“ Š. Strážaya s „hybridnou poéziou kontaminovanou vulgarizáciou“. Perspektívu smrti, „jedinú istotu indivídua,“ ktorá raz určite príde, ale i motív zmyslu života a utrpenia skúma V. Mikula, ktorý sa zhoduje s P. Zajacom, keď hovorí: „Zastávam hypotézu, že tým centrálnym hĺbkovým problémom u Strážaya je smrť, ponímaná existencialisticky ako konečný bod, v ktorom sa fixuje zmysel bytia.“ Rovnako sú presvedčení, že v Strážayovej poézii je v zašifrovanej podobe skrytá doba normalizácie. Jaroslav Šrank však tvrdí, že mesto v jeho poézii je apolitické, „vyňaté z behu politických dejín“.
K jednej básni Štefana Strážaya – tak nazval svoj príspevok Fedor Matejov, ktorý tiež nastoľuje motív smrti a cintorína. Široko popritom využíva príklady z tvorby iných autorov, no základom skúmania sa mu stala báseň zo zbierky Malinovského 96, ktorej názov zasa vysvetľuje Šrank. Za hlavné a návratné motívy u Strážaya považuje Šrank tie, ktoré pomenovali jeho štúdiu – Domov, cesta, mesto.
Svet podľa Strážaya (Problém sveta a jeho tematizácia v Strážayovej lyrike) – pod týmto názvom sa rozvíja rozsiahla a precízna štúdia Zoltána Rédeya, v ktorej hovorí o detaile a celku, videnom, myslenom a vymyslenom svete, o objektívnosti a subjektívnosti sveta, o lyrickom subjekte a svete, aby konštatoval, že otázka Aký je svet? zostáva nezodpovedaná. Na rozdiel od ostatných autorov zborníka si Igor Hochel zvolil na všestrannú analýzu jednu zbierku – Interiér a vo svojej štúdii V interiéri aj exteriéri ľudskej duše skúma zaraditeľnosť Š. Strážaya do slovenskej poézie: „Lyrická výpoveď tohto tvorcu sa vyznačuje výrazným autorským rukopisom, ktorý je dobre rozoznateľný, ktorý nesplýva s inými.“ Z viacerých dôvodov je zaujímavý príspevok Márie Valentovej Portrétny žáner v poézii Štefana Strážaya. Pracuje v ňom s básňami, ktoré majú dve iné podoby: časopiseckú a knižnú; odhaľuje, ako básnik „portrétuje“ osobu i seba súčasne a predstavuje najkratšie a najdlhšie básne Š. Strážaya i básne epické. Podobne zaujímavý je text Strážay v prekladoch od Braňa Hochela. Zaoberá sa prekladmi deviatich básní do angličtiny a španielčiny a verše skúma aj spätne – anglické a španielske preklady do slovenčiny.
V niektorých jednotlivostiach sa autori príspevkov z konferencie nie vždy zhodli, stotožnili, preto by bola zaujímavá ich debata či polemika „naživo“. Portrét Štefana Strážaya sa im však vydaril.
