Vyhľadávanie
Lidija Dimkovska: Skrytá kamera
Bratislava, Kalligram 2007
Preklad Viera Prokešová
Ak sa o nejakej knižke dočítam, že jej témou je inakosť a postoje voči nej (spájané neraz s problematikou multikulturalizmu či tolerancie), zvyčajne sa ma zmocní podozrenie. Tieto témy patria dnes ku konjunkturalistickým a zdá sa mi, že mnohí spisovatelia siahajú po nich v nádeji, že vďaka nim sa dielo ľahšie presadí.
Ak by som mala podobný pocit, keď som zobrala do rúk neveľký román Skrytá kamera mladej macedónskej autorky Lidije Dimkovskej (nar. 1971), už po úvodných stranách by som musela konštatovať, že moje upodozrievanie je neopodstatnené. Pri stvárnení témy nepodlieha módnym (a najviac azda postmoderným), autorské osobitosti nivelizujúcim „vzorom“, ale uplatňuje vlastný originálny pohľad – a aj vlastnú, hneď dodám, že pozoruhodnú – poetiku.
Východiskom sujetovej línie je spolužitie albánskej fotografky Edliry, pakistanského hudobníka Josepha a macedónskej poetky Lily v spoločnom viedenskom byte počas tvorivého pobytu financovaného rakúskou nadáciou. Trojica mladých umelcov nachádza napriek odlišnému kultúrnemu zázemiu spoločnú reč, a dokonca medzi Edlirou a Josephom vznikne ľúbostný vzťah, ktorý sa však nenaplní, padne naň tieň tragédie... Situácia, ktorými literatúra oplýva a ľahko by mohla skĺznuť do sentimentálnej polohy. Autorkin talent však nevystaví rozprávanie takémuto riziku.
Trojpríbeh naznačuje len dejový pôdorys dômyselne komponovaného románu, v ktorom sa prelína opis aktuálne sa odohrávajúcich epizód so spomienkami protagonistov, a aj s ich snami o budúcnosti. Autorkin pohľad s prienikmi do psychiky postáv aj do sociálnej reality je triezvy, neraz kritický, miestami aj ironický – najmä tam, kde postavy narážajú na staro-nové stereotypy a predsudky (týkajúce sa nielen rôznych kultúr, ale napríklad aj politického delenia sveta, vzťah východ/západ), prípadne na formalizmus a byrokraciu (v súvislosti s činnosťou inak záslužnej nadácie).
Hlavná protagonistka Lila inklinuje k modernému nomádstvu, Macedónsko vystrieda na čas za Rumunsko, neskôr za Slovinsko, medzitým okrem viedenského pobytu absolvuje množstvo ciest po Európe aj Amerike ako účastníčka medzinárodných básnických festivalov. Nomádstvo ako jedna z kľúčových skúseností postmoderného sveta podnecuje k úvahám o domove, identite – a aj o inakosti. Sympatické pritom je autorkino tematizovanie vzťahu národného a európskeho/svetového – parciálne je tu vyvážené s univerzálnym, vzťah k vlastnej krajine (kultúre) so vzťahom k svetu, otvorenosť voči iným (inakosti) s pocitom spolupatričnosti voči „svojmu“. Lila k témam identity a inakosti pristupuje predovšetkým ako literátka, takže proces sebaidentifikácie vníma najmä cez tvorbu literárnych textov, cez naráciu. Cez literatúru nazerá aj na mimoliterárnu realitu, na vzťah fikcie a auto/biografie, v jej auto/fiktívnych textoch si fiktívne podáva ruku s realitou, nejestvuje medzi nimi nepriepustná hranica. Liline úvahy – citlivo vpletené do siete dialógov a monológov – prispievajú k tomu, že román sa číta ako intelektuálne značne náročná, no zároveň pútavo písaná, humorom a iróniou okorenená lektúra.
Za osobitú zmienku by stál fenomén „skrytej kamery“, ktorá vlastne bola hlavnou ,,rozprávačkou" – zaznamenávateľkou a aj jedným z hlavných motívov románu. Pravdu povediac, až do konca románu som vnímala „kameru“ skôr ako šikovne maskované autorkino alter-ego, takže jej epilóg na mňa pôsobil rušivo, viac by som ocenila záver bez tohto „nadrozprávania“. Touto poznámkou vôbec nespochybňujem čitateľský pôžitok z knihy, pod ktorý sa nepochybne podpísal aj kvalitný preklad Viery Prokešovej. Osobne by ma potešilo, keby som sa mohla stretnúť aj so slovenským prekladom poetickej (či esejistickej alebo ďalšej prozaickej) tvorby talentovanej macedónskej autorky.
Etela Farkašová
