Brezňanova prvá kniha poézie sa odohráva na značnom množstve strán – konkrétne ide o číslo 113. Príliš rozsiahly debut so sebou môže niesť úskalie v podobe nadbytočného materiálu, s čím úzko súvisí znižovanie jeho hodnoty na úkor svetlých a zaujímavých miest. Nanešťastie, Brezňanova zbierka utrpela práve takýmto spôsobom.
Skúsenosti týchto dní (zvierat) prinášajú autentické básne, ktoré využívajú súčasný jazyk, bránia sa konvenciám v podobe klasických poetických postupov a snažia sa čitateľovi ponúknuť špecifický pohľad na bytie. Celkovo teda nie je ťažké uhádnuť, čo je na Brezňanovej zbierke pozitívne. To však narúša základná chyba celej zbierky – a tou je nekontrolovanosť textu, z čoho plynie striedanie silnejších a slabších miest, unavujúca uvravenosť a rozostrovanie kontúr celých básní.
Brezňan v značnej miere pracuje s inverziou a zátvorkami, ktorými sa snaží ozvláštniť text. Až príliš často však upravený slovosled pôsobí zbytočne komplikovane a ruší čitateľa tým, že ho vytrháva z plynulého čítania. V istej rovine takýto postup môže fungovať, pri Brezňanovej poézii je však na škodu a stáva sa prekážkou v dlhých básňach. Príklad nájdeme v texte čiary pohybu: „miznúce – pomáhať bieliť / aby ďalej dalo sa skoro / ísť –“ (s. 14), alebo v texte s incipitom „v každej veci“: „nemohol som ďalej svoju teplú večeru si dávať“ (s. 74). Čo sa týka zátvoriek, ich problém spočíva v istom nadužívaní. Niekde verš alebo báseň funkčne rozšíria, inde ale je ich začlenenie sporné. Vidieť obe varianty môžeme v texte s názvom zmeniť sa: „pozerať sa aby prešli / (preplazili vrastali hady milosrdnosti do tela)“ a „bolesť je potom tekutá // keď tečie / (telom)“ (obe s. 67). Oproti prvej využitej zátvorke pôsobí druhá – aj s ohľadom na predchádzajúce slovo telo – opakujúco a nasilu vymedzuje interpretačnú rovinu.
Najviac sa problém s nekontrolovateľnosťou textu prejavuje v poslednej časti zbierky, ktorá nesie názov odpad. Celá pôsobí dojmom, že ide o nedostatočne spracované zápisky z notebooku autora a je pričlenená ku knihe len na akúsi skúšku – systémom „buď to niekomu niečo dá alebo nie“. Potvrdzuje to aj grafické spracovanie, kedy jednotlivé texty tvoria celistvú masu delenú iba názvami (prípadne označením ///). Nedostatočné spracovanie vidieť vo využití obrazov, ktoré sú minimálne diskutabilné. Napríklad životný povzdych, ktorý autor podtituloval ako pokus o aforizmus, sa končí nasledovne: „– Čo je lepšie osamote? / – Cikať kakať na záchode“ (s. 107). Táto infantilnosť pôsobí ako snaha o vtip, ale jej účinok je slabý až žiadny.
Brezňan však aj napriek spomínaným výčitkám dokáže priniesť verše s príjemnou razanciou, pričom čitateľ ocení najmä jeho schopnosť voliť slová tak, aby niesli viditeľný emočný náboj. Spomenúť môžeme napríklad začiatok básne s incipitom „nevidím sa“: „nevidím sa / vôbec sa nevidím / už dlho / v dňoch čo prídu –“ (s. 33) alebo úlomok z textu viem o nej o samote: „keby to najbližšie telo nebolo / zvieracia kazajka“ (s. 49). Dobrý je aj úvod z už spomínaných čiar pohybu: „Keby som / v lete múch / nevidel svoj pohyb / krok nôh bez stôp / keď sa po nich slabá nádej obzerá“ (s. 13), ktorý slúži ako príklad nevšednej poetickej optiky.
V budúcnosti by Brezňanovi pomohlo, keby venoval viac pozornosti korigovaniu svojich textov. Otázkou je, nakoľko by to poznačilo jeho autenticitu – hlavnú devízu jeho debutu. Ak by našiel vhodnú mieru, jeho básne by dokázali dobre fungovať. Nie je vyložene nutné, aby upustil od rozsiahlych plôch, ale ich plnenie by malo podliehať prísnejším vnútorným kritériám.
Peter Prokopec
