Skúška správnosti, nachystajte si flajstre

Anna Szabó T.: Pokus – omyl

Preklad: Renata Deáková

Šamorín / Budapešť: Zelený kocúr, 2020

 

Jednu z najzaujímavejších súčasných maďarských poetiek Annu Szabó T. treba nášmu čitateľovi trochu predstaviť, hoci už neraz svoje básne na Slovensku prezentovala časopisecky aj verejne – zúčastnila sa na viacerých tunajších festivaloch poézie.

Narodila sa v rumunskom meste Kluž (maďarsky Kolozsvár), vyštudovala angličtinu a anglickú literatúru, píše básne, eseje a poviedky a prekladá z angličtiny; v Maďarsku je laureátkou tých najprestížnejších literárnych ocenení.

V týchto dňoch vo vydavateľstve Zelený kocúr, v novej edícii Pevný bod, vychádza knižka jej poviedok Pokus – omyl.

Keď sme Annu Szabó T. pozvali pred dvoma rokmi na festival poézie Feliber poetry do Pezinka a Modry, bola som zvedavá na ženu, ktorá tak pozoruhodne a nebojácne píše; jej básne vzbudili môj čitateľský záujem. Anna Szabó T. však výnimočnú poetku v sebe nezaprie ani pri poviedkach. Tie sú také nemilosrdne presné a úsporné, že zavše básne pripomínajú. Veľké divadlo na malom priestore, ak ide o žáner, malé na veľkom, hovoríme predsa o živote...

A je to, veru, horká „maškrta“, tieto poviedky zo života. Z jej hrdiniek, lebo zväčša ide o ženy, ani jedna nie je nejaká „bejby“, iba ak tá, čo nebude sedieť v kúte. Sú to riadne „babizne“ s poriadne ťažkými sieťovkami či igelitkami s nákupmi, v ošumelých budapeštianskych či vidieckych interiéroch, kde to posmrdkáva osamelosťou, smútkom, nedorozumeniami, neláskou, kde sa v kresle pri telke rozvaľujú chlapi s pivom či počítačmi, chlapi trochu bez očí, tzv. bezočivci, ktorí svoje starnúce „polovičky“ nevidia, zabudli na ne ida cestou životom, zabudli, že nejaká niekde na začiatku bola, že je polovicou a zavše aj troma štvrtinami ich sveta či života, ktorý žijú.

Bejby nebude sedieť v kúte, pomyslí si takmer každá z nich, mladosť v háji a do penzie ďaleko, a berie veci do vlastných rúk, pravdaže, po svojom: Jedna si na výročie svadby po maďarských salónoch skúša svadobné šaty a pozerá do zrkadla, druhá si objednáva závratne drahé čižmy, tretia topánky, ktoré napokon končia v studni, štvrtá stojí pred zrkadlom v norkovom kožuchu, iná v kríčí pri ceste, ďalšiu Anna Szabó T. usadila do sauny.

Väčšinou sú to smutné ženy, ktoré zavše potrebujú prevelice drahé rekvizity, aby sa aspoň na chvíľu stali tou, ktorou v skutočnosti sú, alebo tou, ktorou by chceli byť. Tá pravá chvíľa je fuč a lepšie časy už boli, dnes už len bolia, ale práve o tej malej chvíli väčšinou Anna Szabó píše.

Šaty, kožuch, topánky, handry či sauna sú naozaj len rekvizitami, ktoré na to, čo sa má stať, hlavná hrdinka potrebuje, potrebuje ich aj autorka na to, čo chce povedať a povie... Demonštrujú vzburu aj silu, aj chuť, aj odhodlanie. Lenže nie sme vo filme či na internetovom portáli s luxusným tovarom, ale v naozajstnom živote.

Manželia a milenci majú vlastné hlavy, príbehy aj rekvizity – pivo, počítač, milenka a pod. – vlastné, po svojom zbabrané životy, rokmi odcudzenia akoby začali hovoriť aj iným jazykom... a nedorozumenie je na svete. O chvíľach radosti, na konci ktorých príde vytriezvenie z opojenia, Anna Szabó píše. Pokus o zmenu – nemožné... omyl – potvrdenie status quo... veci sa nemenia.

Poviedky akoby boli skúškami správnosti. Čitateľ číta, vidí, vie, rozumie... Prečo tie skúšky správnosti nevychádzajú, keď výsledky sú správne? Akoby mal život iné miery a metre. Tými meria a odmeriava poviedkový čas aj dej Anna Szabó T.

V jednej z poviedok hrdinka rozbíja hlavou zrkadlo. Ale v skutočnosti tie zrkadlá hlavou rozbíja autorka. Preto sa pri čítaní knižky toľkokrát porežeme... Nachystajte si flajstre, pokračujte v čítaní!

Kniha je to smutná, vtipná aj sexy, veľmi ženská, ani trochu romantická, akési absurdné, zavše až drastické etudy a prelúdiá, všetci sme tu takí, škodoradostne sa usmejete, nájdete lodičky, zvesíte z vešiaka norkový kožuch, trochu démodé klobúk s pštrosími perami a znovu, ešte raz, možno posledný, vykročíte čelom k svetu, ktorý vás už nemá rád a nechce... pozor, prepadlisko, a ak nie, určite vás ktosi veľmi blízky, možno aj najbližší, potkne.

Knižka vyšla vo vydavateľstve Zelený kocúr, ktoré vlani vydalo aj dve knihy autorkinho cteného manžela György Dragomána (romány Biely kráľHranica v preklade Gabriely Magovej). Toho spomínam preto, lebo aj v jeho prípade ide o zaujímavý literárny zjav aj počin, alebo si to aj trochu predstavujem.

Knihu Pokus – omyl preložila špičková slovenská prekladateľka Renáta Deáková. Trochu som sa jej po svojich Esterházyovských literárnych eskapádach bála, potvrdila však môj názor, že je aj vynikajúca a pozorná čitateľka; ešte som nečítala žiadnu zlú knihu v jej preklade, naopak, čo značne deformuje a idealizuje moje predstavy o súčasnej maďarskej literatúre.