Vyhľadávanie
Aby pracoval historik na knihe o inom historikovi, a to dokonca vo forme rozhovoru, nie je v tuzemskom prostredí úplnou samozrejmosťou. O to viac treba oceniť novú publikáciu z pera Miroslava Michelu, ktorý dialógy s nestorom slovenskej historickej vedy Ivanom Kamencom pretavil do knihy Rozhovor s dejinami.
Každému, kto má čo i len neveľký prehľad o slovenskej historiografii, netreba Ivana Kamenca zvlášť predstavovať. Dlhoročný vedecký pracovník Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, renomovaný odborník na dodnes citlivé dejiny obdobia druhej svetovej vojny a holokaustu na Slovensku. Okrem toho držiteľ Radu Ľudovíta Štúra, ktorý sa v posledných rokoch svojimi trefnými esejisticko-publicistickými textami aktívne zapája aj do verejného diskurzu.
Rozhovor s dejinami však čitateľovi hneď v úvode predstaví iného Ivana Kamenca: bezmocného židovského chlapca, ktorý sa v časoch zúriacej druhej svetovej vojny musel ukrývať. Práve k útekom a úkrytom sa viažu jeho prvé ucelené spomienky. Kvôli nim vynechal prvú triedu základnej školy, ale práve tam sa napríklad naučil čítať, keďže iné kratochvíle neboli možné. Následne sa rozhovor posúva smerom k veselšiemu obdobiu, keď nastúpil na štúdium na Univerzite Komenského v Bratislave a kniha chronologicky mapuje celý jeho doterajší život. Bezpochyby príťažlivým je fakt, že Ivan Kamenec si v mnohých oblastiach doslova vylial srdce a spomínal na dávnych priateľov, kolegov, mentorov, či na vlastné koníčky ako futbal a literatúra.
Historik v totalite
Neodškriepiteľnú pridanú hodnotu majú najmä pasáže venované vedeckej kariére v časoch totalitnej vlády jednej strany. Okrem osobného príbehu mladého historika sú totiž autentickou sondou do komplikovaného vzťahu medzi socialistickou diktatúrou a humanitnými a spoločenskými vedami, v ktorom slobodné poznanie ťahalo za výrazne kratší koniec. Odhaľujú, v akej zúfalej situácii sa mohol ocitnúť jednotlivec konfrontovaný mašinériou systému a že strach, či (ne)ochotná miera prispôsobenia sa diktátu vrchnosti, bol bežnou praxou, na ktorej si každý nesie svoj diel viny. Na druhej strane, pohnutá doba priniesla primknutie jednotlivcov a osobné vzťahy, ktoré sa podľa Kamencových slov dnes už vo vedeckej komunite až tak nevidia.
Exilová produkcia
V Rozhovore s dejinami sa však nájde aj niekoľko slabších miest. Niektoré dôležité a čiastočne aj kontroverzné témy zanikli v spletitom dialógu a ostali tak nedopovedané. Pri otázke o návrate exilových historikov na Slovensko po roku 1989 napríklad Kamenec vyvracia tradovaný mýtus, že exilový historik rovná sa apologéta Slovenského štátu. Uvádza aj príklady autorov, ktorých diela sú svedectvom o kvalitnej exilovej produkcii. Ani jednej ani druhej skupine historikov však následne nie je venovaná patričná pozornosť. Do stratena vyšumí aj poznámka o nesúhlase s vyjadreniami poslanca Antona Hrnka na adresu Historického ústavu. Aj tie by bolo vhodné uviesť do kontextu a následne argumentačne vyvrátiť. Vedecká autorita, akou Ivan Kamenec je, predsa nemusí operovať s nútenou diplomaciou, obzvlášť nie v knihe, ktorá je retrospektívou jeho osobného i profesionálneho života.
Odporúčané čítanie
Miroslav Michela v úvode knihy napísal, že cieľom bolo vytvoriť „čítanie do električky“. To sa vskutku podarilo, sám recenzent knihu prečítal počas čakania na železničnej stanici v hlavnom meste. Môže tak s čistým svedomím prehlásiť, že želanie autora bolo vyplnené. Potenciálnemu čitateľovi odporúča siahnuť po danom titule a spríjemniť si tak akúkoľvek cestu, či prestoj počas hektického dňa. Nesmierne ho obohatí nielen príbehom významného slovenského historika, ale aj plastickou sondou do prostredia historickej vedy i ľudskej spoločnosti posledného polstoročia.
