Vyhľadávanie
Literárne informačné centrum 2015
„„Každý si môže povedať, čo chce, no nikto ho nepočúva,“ to je úryvok z odpovede Alty Vášovej na jednu z otázok Jána Štrassera z ich rozhovorov, ktoré prebiehali v rozmedzí januára až novembra 2014. Literárne informačné centrum z týchto rozhovorov vydalo knihu Sledoslov, ktorá je vizuálnym, ale aj obsahovým skvostom. Žlto-sivá kombinácia jej prebalu pôsobí decentným, ale zároveň zapamätateľným dojmom, čo je rozhodne dobrým krokom vydavateľstva, keďže Vášová sama na viacerých miestach zdôraznila, aké dôležité je pre ňu vizuálne umenie. Kniha navyše obsahuje bohatú zásobu autentických fotografií, ktoré zachytávajú Altu Vášovú v rôznych životných obdobiach, čím kompletizujú text rozhovorov. Z nich sa čitateľ dozvie, ako prišla spisovateľka k svojmu netradičnému menu, ale aj mnoho iných zaujímavostí, ku ktorým by inak než vďaka autorke pravdepodobne prístup nemal. V tom je sila knihy: obsahuje priamu reč, nie je to nejaká konvenčná biografia, ide o prepis rozhovorov, doplnený úryvkami z Vášovej tvorby. V závere potom ešte nachádzame päť textov, ktoré sú autorkou nahovorené na CD priloženom ku knihe. Milé spojenie tlačenej kni hy s mini-audioknihou je určite spestrením na slovenskom literárnom trhu. Spestrením textu knihy sú zase autorkine personalizované spomienky na niekdajšie prechádzky bratislavským korzom či momentky z toho, ako po nevydarenej inscenácii muzikálu s Dežom Ursinym pili basu šampanského. Apropo, muzikály a filmy, na ktorých spolupracovala, podčiarkujú, že bola v centre diania, keď sa diali veci zásadného významu. Nie nadarmo nesie jedna z kapitol názov Privatizácia Koliby bolo veľké svinstvo. Téma, ktorá dodnes dokáže rozvíriť hladinu umeleckých kruhov, je tu zachytená už s dobovým odstupom, ale stále rovnako expresívne a bez okolkov. Vlastnosť priamočiarosti majú aj otázky či názory Jána Štrassera, ktorý hneď v úvode knihy Vášovej pozíciu v slovenskej literatúre charakterizoval tak, že sa nachádza „ďaleko od hlučného davu“, no zároveň vyzdvihol pozitívne stránky tohto faktu. Štrasser sa pridŕža svojej roly a brilantne vedie rozhovor, len miestami naberá trošku prehnaný odstup od čitateľa, ako napríklad, keď v súvislosti s istou dobovou skutočnosťou spisovateľke adresuje poznámku: „Vysvetli to mladším čitateľom tejto knihy.“ Je skvelé, že Štrasser predpokladá, ako budú knihu čítať aj mladší čitatelia, ale to ešte neznamená, že na nich musí v texte explicitne odkazovať. Dostáva sa tak totiž do pozície niekoho, kto je čitateľovi zbytočne nadradený. A to nie je potrebné, pretože v úvode ku knihe píše: „Mám z tej knihy dobrý pocit,“ a v tomto s ním budú čitatelia pravdepodobne za jedno. Ak totiž budú pozorne sledovať slová Sledoslovu, objavia tajomstvo... Alebo slovami Alty Vášovej: „Myšlienkové toky, úryvky, zlyhania, strachy, rozjímania, úniky, nočné mory, naliehania, prázdnoty, nutkania, spomienky,“ pretože o tom všetkom je Sledoslov.
