Recenzia
Michaela Geisbacherová
02.01.2007

Slnovratka – Jozef Cíger Hronský – Rozprávky na pohladenie duše

Rozprávky na pohladenie duše

Rozprávky na pohladenie duše

Jozef Cíger Hronský: Slnovratka

Bratislava, SPN – Mladé letá 2006

  V drobných chalúpkach, za dlhých zimných večerov, pri kolovrátku, pri praslici a iných domácich prácach, rodili sa krásne slovenské rozprávky. Niet vari sna a túžby, čo by ľudia nevyslovili do svojich rozprávok. Aby si uľahčili mozolenie na poliach, zrodila sa túžba po zázračných veciach a bytostiach. Túžili po veľkej sile, akú potrebovali pri každodennej lopote, a tak vznikol Valibuk či Janko Hrášok a im podobní siláci. Nesúci najmladší synovia Popeľuch a Popolvár, ktorým sa všetci posmievajú, sú bystrejší a šikovnejší než ich urastenejší vystatovační bratia a dokážu prekabátiť aj nafúkaných pánov. V rozprávkach ukáže smelosť jednoduchý statočný šuhaj, a premôže tak aj to najväčšie zlo v podobe drakov, ježibáb a čertov... Smelý mládenec sa stane kráľom a vyjadruje tak dávnu túžbu po plodnom naplnení životnej cesty i po slobode. Ľudia našej minulosti cítili, že len vtedy im bude dobre, keď bude vládnuť prostý ľudový hrdina, chudobný, ťažko pracujúci človek, a vlastne najmä vtedy, keď budú existovať príbehy, ktoré pohladia dušu.

  A, samozrejme, nemôžme zabudnúť na lásku ako hybnú silu každej rozprávky, na lásku nesebeckú a vrúcnu. Úprimná láska mladých ľudí nakoniec zvíťazí a hrdinovia vo svojom šťastí nezabúdajú ani na svojich najbližších - rodičov a súrodencov.

  Svojím pravdivým posolstvom odolávajú rozprávky času a zákonom starnutia. Rozprávky Jozefa Cígera Hronského nás vtiahnu do sveta zázrakov a zaujmú svojou jedinečnosťou a jadrným jazykom, výrazovým bohatstvom a básnickou krásou. Naša rozprávková reč patrí k najvyvinutejším formám slovenčiny.

  Rozprávky sa od pradávna šírili ústnym podaním. Slováci si zachovali veľa starých rozprávok, ale ani my sme si ich nevymysleli. Motívy a témy našich rozprávok majú dávny pôvod a sú súčasťou európskeho spoločenstva. Patria do skupiny stredoeurópskych rozprávok a s českými rozprávkami tvoria jeden celok. Právom ich ale pokladáme za naše vlastné, pretože tieto medzinárodné motívy sa v slovenskom podaní spracovávali svojrázne a samostatne, deje a udalosti sa odohrávali v našich krajoch a boli prispôsobené našim pomerom, hrdinovia mali povahové vlastnosti a náturu slovenského ľudu. Dej rozprávok sa odohráva v slovenskej poddanskej dedine, v čistých zrubových chalúpkach, kde žijú usilovné dobré gazdiné, zlé ženy macochy čí chlapci pastierikovia. Dejiskami našich rozprávok bývajú aj salaše, hostince či krčma, kráľovský zámok alebo hrad, s ktorými sa často spájajú fantastické motívy našich rozprávok.

  Len tak pre zaujímavosť, prvý písomný doklad o jednej z našich rozprávok – o dvanástich mesiačikoch a o statočnej dievčine, ktorá zbierala v zime jahody, pochádza zo 14. storočia.

Michaela Geisbacherová