Recenzia
Natália Turcovská
08.02.2021

Sloboda, rovnosť a bratstvo

Victoria Mas: Bál šialených žien

Preklad: Andrea Černáková

Bratislava: IKAR, 2020

 

Victoria Mas je francúzskou spisovateľkou, ktorá pracovala prevažne v prostredí filmovej produkcie. Jej knižný debut nesie názov Bál šialených žien a v jeho jazyku sa odrážajú práve autorkine skúsenosti so svetom kinematografie. Jednotlivé časti románu na seba nadväzujú s presnosťou scenára, vyznačujú sa stručnosťou, detailnými opismi prostredia a naliehavosťou priamej reči.

Samotná obálka v dominantnej fialovej farbe naznačuje charakter diela. Evokuje mystickosť aj majestátnosť a v kresťanstve má svoju úlohu najmä v období pôstu – symbolizuje pokánie. Dej príbehu je skutočne miestami tajomný a odohráva sa počas pôstneho obdobia v nemocnici Salpêtrière v Paríži na konci 19. storočia. Ústav pre duševne chorých sa nachádza v blízkosti centra mesta, no nepúta na seba zbytočne pozornosť. Napriek tomu je akýmsi strašiakom pre ženy, ktoré sa vyhýbajú hoci len pomysleniu naň. V tunajšom blázinci sa totiž nachádzajú osamelé, opustené a sklamané ženy, ktoré boli takýmto spôsobom ,,potrestané“ za vyjadrenie vlastného názoru. Sú tu dcéry, vnučky a manželky, ktoré sem dostali najmä muži – pôvodcovia ich smútku a frustrácie. Kniha tak otvára tému ženských práv v minulosti. Historická ,,sonda“ nám však odhalí jej aktuálnosť (v tejto súvislosti zostalo v spoločnosti veľa vecí nevyriešených).

Príbeh sa odohráva počas malého časového rozpätia – ide o súhrn niekoľkých dní na prelome februára a začiatku marca 1885, keď sa pripravuje už tradičný bál konajúci sa v priestoroch ústavu. Román prepája osudy štyroch žien – Eugénie, Thérèse, Geneviève a Louise, ktoré sú s týmto zariadením späté. Ukazuje nám ženy ako predmety vedeckého skúmania. Detailné zobrazenie vtedajších spôsobov liečby duševných chorôb iba podčiarkuje krutosť, s ktorou sa chovankyne v Salpêtrière stretli. Doktor Charcot, ktorý je poverený vedením nemocnice, síce vyniká istým čarom osobnosti, no v liečbe je prísny a nekompromisný. Práve následkom formálnosti vzťahov ošetrovateľka – pacient a pacient – lekár, ktorá nesmela byť nikdy porušená, miesto pôsobí chladne a neprístupne, rovnako ako jeho múry.

V diele nájdeme aj prvky ezoteriky a špiritizmu, ktoré sa stali pomerne ľahkou skratkou k hlavnej dejovej línii. Je však na zváženie, či bola táto ,,skratka“ nevyhnutná alebo by sa dal príbeh formovať aj inak. Autorka pracuje s jasným vymedzením žien zo Salpêtrière k miestnej smotánke. Obe skupiny sú totiž účastníkmi bálu, no ich úlohy sú vopred rozdelené. Chovankyne sa na bál tešia a poctivo pripravujú len preto, aby si ich Parížania potom prezerali podobne ako zvieratá v zoologickej záhrade. ,,Ženy zo Salpêtrière už neboli ako postihnuté cholerou, ktorých existencia sa popiera, ale predmetom pobavenia, ktorý sa vystavuje za bieleho dňa a bez výčitiek.“ (s. 92) Victoria Mas teda okrem feministického aspektu diela rozvíja aj ďalší – a to tému duševných chorôb a ich (de)tabuizáciu.

Kniha ponúka niekoľko príbehov a tém, ktoré si pýtajú viac priestoru. Vzhľadom na ,,útlosť“ diela ich autorka len akoby načrtla (ako téma feminizmu, tak aj téma mentálneho zdravia). Ženy v diele vykreslila ako hrdinky schopné vyjsť zo svojich komfortných zón a zaužívaných pravidiel spoločnosti, len aby získali slobodu. Napokon, aj nápis na budove Salpêtrière hlásal slobodu, rovnosť a bratstvo – princípy, ktoré vyznávala aj Veľká francúzska revolúcia. V kontexte románu získalo toto heslo ironický charakter (manželky a dcéry boli zatvárané do blázinca proti ich vôli). Každopádne, kniha nastolila aj pre súčasnosť dôležité otázky a voľbu, či sa nimi čitateľ začne zaoberať, ponecháva autorka práve na ňom.