Vyhľadávanie
Prekvapenia sú skvelé, aj keď môžu byť smrteľne nebezpečné. Svojou najnovšou knihou Líštičky majú rady teplo nám Veronika Šikulová pripravila prekvapenia dve. Prvú polovicu knihy žijeme v presvedčení, že prekvapenie je len jedno a je dostačujúco prekvapujúce, takže nič viac v tomto smere neočakávame. V ponuke prvej polovice je sedem textov, v ktorých nájdeme takmer všetko, čo sme očakávali: autobiografickú štylizáciu, úvahy, rodinné spomienky, anekdoty, ktoré už poznáme z predchádzajúcich autorkiných textov, prvky grotesknosti, masívny výskyt dialektizmov, vulgarizmy, nezvyčajné slová, (slová ako kamene, na ktoré kladie nohu, slová, ktoré si obľúbi a stávajú sa návodom na prežitie), fragmentárnu kompozíciu. Kde je teda prekvapenie? Je ním absencia jedného z doteraz najdôležitejších štýlotvorných prvkov autorkinej tvorby alebo aspoň jeden z prvkov za taký pokladaný. Vášeň, vášnivosť písania. Autorka sa vracia k niektorým neuralgickým bodom svojich spomienok („všetko staré stále nosím so sebou“), no pootočila kohútikom a plameň pritíchol. A keď neletíš, môžeš sa potknúť. Veta, v úsilí o presnosť, sa občas hrčká ako kvalitná ovčia vlna. Stíšený tón žičí thoreauovským opisom prírody, krajiny, záhrady, s ktorými je autorka v kontakte priamom či sprostredkovanom. Vnucovala by sa klasifikácia, že často ide o priam fotografické opisy, ale nie, sú to výšivky, maľby, niekedy skice. Štylizované úryvky denníkových zápisov či jednoducho zápisov ponúkajú prístup do autorkinho intímneho sveta rodinného a takisto výnimočný vhľad do sveta autorskej tvorby. Šikulová je veľmi otvorená, zdanlivo bezhranične, je to však, pochopiteľne, otvorenosť ňou moderovaná, režírovaná, štylizovaná. Zájdeme, len pokiaľ nám dovolí. I tak však autorskej (ne)kontrole unikne všeličo. Okrem všetkých spisovateľkiných zámerov a cieľov vedomých či nevedomých dostávajú jej čitatelia z úryvkov, odsekov, jednotlivých viet nachádzajúcich sa v takmer všetkých jej dielach poskladaný obraz ženy spisovateľky so všetkým, čo k tomu patrí a hlavne jej sebareflexiu v tvorivom procese. Vzácne je, že dostávame reflexiu kontinuálnu, vyvíjajúcu sa („Veru, jediný zmysel toho, že toto niekto píše, je, že spoznáva svet a možno aj sám seba...“, „Slová sú ťažké, kým to nezačneš triediť, takmer vôbec to nejde, len komplikovanosť narastá.“).
Prekvapenie číslo dva prichádza s druhou polovicou najnovšej autorkinej knihy. Obsahuje tri kratšie texty, ktoré neprekvapia, a zvyšných päťdesiat strán zo šesťdesiatich ôsmich patrí trom poviedkam. Nie sú to prvé autorkine poviedky, no sú výnimočné. Stále sa nachádzame v autorkinom svete jej domova, v západoslovenskom karpatskom mestečku, aj pracovné nástroje dobre poznáme. Čo sa zmenilo, je perspektíva, referenčný bod. Vo svojom svete autorka vytvorila iný svet, v ktorom sa čitateľ nevzťahuje výlučne k rozprávačke totožnej s autorkou, je to svet zaľudnený živými, plasticky opísanými, často pitoresknými postavami, ktoré nepochybne mali svoj reálny predobraz („Môže sa vám zdať, že vám postavy z tejto knihy niekoho pripomenú. O to mi ide, ale je to len zdanie. Vymyslela som si ich.“) Autorka nám rozšifrovala, odkryla, vytvorila pre nás obrazy ich neidylických životov ako z filmového plátna. Prekvapujúce vnútorné svety všetkých týchto ľudí, toľko lásky, túžby, trápenia, toľko súvislostí, odkiaľ by sme sa o nich dozvedeli, je to vzrušujúce, chceš to čítať, chceš vedieť, ako to majú oni, majú to približne ako my.
Posuny v tvorbe Veroniky Šikulovej, ktoré čitateľom a znalcom jej diela priniesla najnovšia kniha, nám oprávnene dovoľujú položiť si otázku, čo nás čaká, možno už čoskoro, v jej ďalšej knihe.
Veronika Šikulová: Líštičky majú rady teplo
Bratislava: Slovart, 2022
