Vyhľadávanie
Mapa Európy, v jej strede zvýraznené územie Slovenska, z ktorého vychádzajú šípky rozbiehajúce sa na všetky svetové strany, aby doň zasa iné šípky z rôznych smerov vstupovali. Symbolika tohto obrazu na obálke zborníka Slovenská literatúra – jej špecifiká a kontexty (Univerzita Komenského 2013, editorky Mária Bátorová, Eva Faithová) z rovnomennej medzinárodnej vedeckej konferencie, ktorú zorganizovala Katedra slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty UK v Bratislave, značí interdisciplinaritu odboru slovenský jazyk a literatúra. Odkazuje na fakt, že snaha vidieť veci v súvislostiach k nám nebola importovaná, ale bola našej odbornej verejnosti vlastná už pred rokmi. Analogickú skutočnosť odkrýva aj Ivo Pospíšil v príspevku o areálovej slavistike. V dnešnej dobe, ktorú autor definuje ako čas masívnej invázie triviality do literatúry, sa pohľad na literárny text v kontexte stredoeurópskeho areálu javí ako progresívny spôsob nazerania na jeho axiologické parametre. Každá z národných literatúr má svoj špecifický rytmus vývoja, ktorý však nepopiera vzťahy k ostatným literatúram, tvoriacim spolu s ňou širší geograficky, kultúrne, politicky, ekonomicky či historicky formovaný priestor.
V ďalšom príspevku Zuzana Kusá volá po revitalizácii zástoja umeleckej literatúry ako možného formovateľa sociálneho postoja, solidarity medzi ľuďmi. Vladimír Petrík sa nechce prieť s Reném Bílikom o tom, čo je historický žáner v slovenskej próze – na prvý pohľad ponúka len sumár textov s historickou tematikou, aby dospel k tvrdeniu, že v Šikulových Majstroch, Jarošovej Tisícročnej včele a Habajových Kolonistoch sa „slovenská otázka“ oživuje na historicko-duchovnej báze. Ivan Kamenec zasa podčiarkuje, že hoci písať o histórii v literatúre a o literatúre v histórii sú veci rôzne, predsa len majú mnoho spoločného. Literatúru vidí ako jeden zo zdrojov práce historika bez toho, aby mu to ubralo na odbornom kredite. Obdobne vníma umeleckú literatúru aj Etela Farkašová – pravda, cez prizmu filozofického výskumu. Presah literatúry do priestoru iných vedných disciplín zaujíma aj Martu Žilkovú, skúmajúcu mediálne hry s textom. Bližšie sa k nemu vracia Ludwig Richter v článku analyzujúcom slovenskú literatúru v nemeckom preklade a v odborných štúdiách do roku 1945. Zásadným príspevkom do literárnej komparatistiky je stať Dariny Pallovej o recepcii Schopenhauerovho mýtu o vôli ako podstate sveta v textoch Dobroslava Chrobáka, Františka Švantnera a Leonarda Franka z interkultúrno-hermeneutickej pozície. Naznačuje to, čo dopovedá v poslednom príspevku Mária Bátorová o estetických a politických názoroch Dominika Tatarku – že vidieť len do fikčného sveta textu bez vnímania jeho presahov ho zbavuje hodnoty, ktorú doň autor vložil. Táto hodnota bola totiž kreovaná systémom estetických, ale aj mimoestetických kategórií.
Umelecká literatúra nie je umením pre umenie, ale umením pre ľudí žijúcich život, ktorý sa v nej esteticky zrkadlí. Celý zborník je napojený na život, ktorý žijeme. V čase aj v priestore.
