Pri prezentácii knihy Jána Čomaja Slovenské bludy a bludiská (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2012) zaznelo na autora toľko chvály, že si neodpustil poznámku a počudovanie, čo všetko sa dá vychváliť na knihe, ktorá má iba osemdesiat strán (presnejšie, má ich 103). Navyše sa priznal, že eseje nie sú žánrom, v ktorom sa cíti doma, lebo on je spisovateľ literatúry faktu najradšej píšuci príbehy. Samozrejme, autorov názor je dôležitý, no nie najdôležitejší pre recenzentov či analytikov Čomajových esejí. Aj pri tomto žánri sa však ukázala Čomajova štylistická zručnosť, jasná výstavba textu, no predovšetkým bohatosť myšlienok, ktorými sa pokúsil komentovať, analyzovať či glosovať naše spoločenské dianie od šesťdesiatych rokov minulého storočia až po súčasnosť opierajúc sa aj o vlastnú skúsenosť. Vlastná skúsenosť, či pozitívna alebo negatívna, má v týchto esejach mimoriadny význam najmä preto, lebo vyústila do neskrývaného vlastného názoru. Autora trápi kadečo v našej spoločnosti, a možno za najhoršie považuje ľahostajnosť či mlčanie. Preto nečudo, že konštatuje: „rozumní ľudia by nemali mlčať“. Dajme tomu aj v názoroch o našom národe, jeho mieste v Európe či vo svete. Napísal, že je potrebné vyjadrovať sa „k osudovým otázkam národa“, že je to „povinnosťou slovenských intelektuálov“. Pripomína, že to robí pomerne málo spisovateľov, a ironicky dokumentuje postoj mlčiacich: „Ostatní sedia za laptopmi, chystajú novú knihu veršov alebo poviedok, ak práve nechodia po žobraní, lebo bez sponzorského príspevku, grantu alebo dotácie z ministerstva vyjde len máloktorá kniha.“ Pravda, táto veta nie je iba kritikou jednotlivcov, ale aj spôsobu či systému, ako môže v súčasnosti rukopis uzrieť svetlo sveta. Autor si nedáva servítku pred ústa ani pri kritike televíznych programov, keď konštatuje, že televízne kanály sa zmenili na stoky, ktoré sú plné „plytkosťou partičiek, otrasným nevkusom televíznych šou a prietržou vulgarizmu…“, ako to pripomína v eseji Prázdne miesto po majstrovi, kde vzdáva hold spisovateľovi Ladislavovi Ťažkému. Ján Čomaj nepíše iba o spisovateľoch, masmédiách a podobne. Berie si na mušku politickú kultúru (Biedna kultúra našich politikov), vzdelanie (Úbohosť slovenského vzdelania), kauzy (Gorila ako pád morálky) či našu demokraciu (Príde kapitalizmus s ľudskou tvárou?). Ján Čomaj sa k otázkam a problémom síce vyjadruje jednoznačne, no nie ako vlastník jedinej pravdy, a nad našou spoločnosťou neláme palicu. To postrehol Ján Tužinský v úvode k Čomajovej knihe, kde píše o autorovom cieli, že „chce v záujme nedepresívneho vyznenia naliať do človeka našej doby trocha optimizmu. A je dobre, že chce…“ To by mohol pridupľovať aj každý psychológ či psychiater, pretože depresívne nálady choroby spoločnosti neliečia, ale vedú k samovražde. Kolektívnej?
