Vyhľadávanie
Vlastným nákladom 2012
Z literárnej prvotiny Jána Dreveňáka je zjavné, že mal z písania radosť. Za námahu určite stojí sledovať nie to, o čom píše, ale ako o tom píše. Poviedky v zbierke Slovenské horory nie sú horormi v žánrovom vymedzení slova. Názov treba vnímať skôr obrazne: roztvára svet naplnený pocitmi strachu. Rozprávač ich sprítomňuje v podobe spomienok na totalitný režim. Odkazuje naň ako na už prekonanú dobu, no zväčša táto téma v prehovoroch postáv pôsobí groteskne. Autor zachytil jednoduchý, prostý aj prostoreký, bežný a veľmi živý ľudský svet. Sprostredkúva ho cez spontánne rozprávanie postáv a ich ľudový spôsob myslenia. Rozprávač každému prisudzuje určitý štýl rozprávania. Postavy majú pestrú slovnú zásobu, používajú nárečia, dialektizmy, frazémy, cudzie slová či už dávno zabudnuté tradičné invektívy (tučný bibas, vypasený šváb). Východoslovenský pôvod autor veru nezaprie. Miesi sa tu hovorový štýl s vedeckým, až sa niekedy zdá, že si to trochu neustriehol: „Nečakaná „ekšn“, ktorá podľa všetkého „netrhala“ obstarožnej nesympatickej majiteľke psa žily, ich vyburcovala k synergickému rečníckemu efektu…“ Niekedy je lepšie vystavať vetu striedmejšie, ako vytvárať nič nehovoriace spojenia, ktoré postave nepristanú a čitateľ ich môže vnímať ako nadbytočné. Táto jemná násilnosť na slovách je však vskutku zanedbateľná, prirodzenosť vyniká nad občasnou štylizáciou. Rozprávač citlivo vníma významy a metafory. Poviedky sú charakteristické síce tematickou jednoduchosťou, ale zato skutočnou jazykovou rozmanitosťou.
Zbierkou poviedok Slovenské horory sa len potvrdilo, že ak má autor radosť z písania a v hlave myšlienky, s ktorými vie tvorivo pracovať a nenáhlivo ich ukladá na papier, vznikne z toho naozaj zaujímavé čítanie. Kniha oživuje obraz, ktorý žijeme síce každý deň, no zdá sa, že autor pochopil, alebo azda má na to talent, že jazyk má nielen sprostredkujúcu funkciu, ale aj estetickú. A práve tá patrí k silným stránkam jeho debutu.
