Vyhľadávanie
Povestný poklad povestí
Anton Habovštiak: Slovenské povesti II
Martin, Matica slovenská 2003
Asi nikde na svete sa v dávnej minulosti nenachádzalo toľko pokladov ako práve u nás. Táto myšlienka nám môže napadnúť pri čítaní druhej časti Slovenských povestí nedávno zosnulého Antona Habovštiaka. Definuje povesť ako „poetický výklad historických a dobových zvláštností“, ktoré človeku pomáhajú budovať si vzťah k rodnému kraju. Povesť je vo vzťahu k národnej kultúre výnimočná: má zvláštnu funkciu nachádzať čarovnosť v časom a používaním ošúchaných javoch a privádza nás k prameňom, ktorých podobu si môže zachovať iba stáročná pamäť ľudovej tradície. Lingvista a prozaik Anton Habovštiak ju poctivo kultivoval, veď toto je už jedenásta knižka slovenských povestí, ktoré zozbieral pri svojich dialektologických výskumoch.
Dôležitou črtou povestí je ich „našskosť“. Nachádzajú sa medzi nimi povesti inšpirované konkrétnymi historickými postavami (Atila, svätí Cyril a Metod, Svätopluk) a udalosťami (príchod Maďarov, turecké a tatárske vpády). Mnohé vysvetľujú magické alebo historické okolnosti vzniku miest a prírodných úkazov, stretávame sa však aj s rozprávkovými či poverovými príbehmi. Každý príbeh je presne situovaný, pričom nie je zanedbaná ani jedna z častí Slovenska: ocitneme sa na Orave, Liptove, Spiši, Kysuciach, Zemplíne, v Gemeri, Tekove a Šariši, v prostredí a okolí takých miest a hradov, ako Trenčín, Bratislava, Bojnice, Zvolen, Bardejov, Žiar, Košice, Rožňava, Ružomberok, Prešov a Vranov. Postavy sú najčastejšie zo sveta jednoduchých ľudí, ale mnohé povesti sú späté so životom uhorskej šľachty (Juraj Turzo, Pálfi, Matej Korvín). Pripájajú sa ešte démonické postavičky, ktoré dokresľujú ľudové vysvetľovanie rôznych životných, prírodných a historických javov. Asi najreálnejšia je na mnohých povestiach proporčnosť dobra a zla vo vnútri ľudských postáv. Nie všetky povesti sa končia tragicky, nie všetky sa končia šťastne. Ich jazyk je jemne historizujúci. Ilustrátor Peter Matis a autor grafickej úpravy Igor Štrbík zase pripravili vkusnú formu pre posolstvo a atmosféru knižky – aj ich zásluhou sa dostala do kolekcie Najkrajšie knihy Slovenska 2003.
V záverečnej povesti o Bojnickom zámku sú poklady Jána Františka Pálfiho odmietnuté otcom jeho francúzskej lásky, čím Pálfi veľmi trpí. Anton Habovštiak sa vyše štyri desaťročia usiloval o to, aby neboli odmietnuté poklady, ktoré nám ponúka naša vlastná minulosť. Ich opovrhnutím by sme trpeli len my. Aj vďaka literárnemu odkazu A. Habovštiaka tieto poklady nezmiznú v útrobách zabudnutia. Ich zmiznutie by totiž nebolo ani povesťovo-zázračné, ani poetické.
Zuzana Hašková
