Recenzia
26.05.2008

Slovník poetiky - František Štraus

František Štraus: Slovník poetiky, Bratislava, Literárne informačné centrum 2007

  Náš popredný verzológ František Štraus nazval svoju najnovšiu odbornú publikáciu Slovník poetiky. Trocha paradoxne potom vyznieva jeho myšlienka z krátkeho (či azda až prikrátkeho, keďže tu absentuje akýkoľvek úvod) Slova na záver, v ktorom o knihe okrem iného píše, že „nechce byť nejakou teoretickou príručkou, terminologickým literárnovedným slovníkom, ale predovšetkým zaujímavým čítaním, povedali by sme fundovaným vnímaním, chápaním skĺbeným s vnútorným prežívaním poézie“. Úprimne povedané, celkom autorovi nerozumiem. Jeho práca vysvetľuje odborné termíny literárnej vedy, uplatňuje pritom zaužívané abecedné poradie – tak načo potom tie rozpaky.

  Paradoxov však táto práca ponúka viacero. František Štraus porušil zaužívané chápanie obsahu disciplíny zvanej poetika – ako súčasti teórie literatúry zaoberajúcej sa stavbou a tvarom literárnych diel. (Teda, všetkých diel, nielen básnických.) Vo svojej knihe sa totiž obmedzil iba na výklad pojmov označujúcich javy týkajúce sa poézie, a to na rozdiel napríklad aj od autorov nedávno vydaných príručiek Petra Valčeka (Slovník literárnej teórie I, II, 2000, 2003) a Tibora Žilku (Vademecum poetiky, 2006). Nevidím nijaký logický dôvod, prečo by sa sémantika slova poetika mala odrazu zúžiť, no nijaké vysvetlenie neposkytuje ani autor. Domnievam sa, že buď mal svoju publikáciu nazvať inak, alebo mal do nej zahrnúť podstatne viac hesiel. Márne by sme tu teda hľadali aj „všeobecné“ heslá ako napríklad žáner, druh či téma (hoci motív tu je). Zaskočilo ma tiež, že František Štraus v diele neuvádza nijaké odborné pramene: odignorovať každého, od Aristotela cez Hrabáka až po Žilku, to chce naozaj kus odvahy!

  Pozitívnou stránkou Slovníka poetiky je, že pojmoslovie, s ktorým pracujeme pri interpretácii poézie, je tu zachytené veľmi bohato. Komplexnosť v takomto type publikácie je vždy relatívna, a to jednak preto, lebo autor musí urobiť aj nevyhnutnú redukciu či selekciu, a preto, lebo na menej významný jav (termín) môže pozabudnúť. Mohli by sme sa napríklad pýtať, prečo tu nie je vysvetlené sidžo, ak na druhej strane haiku nechýba (i keď druhá z uvedených foriem je aj v našej súčasnej poézii podstatne frekventovanejšia). Prekvapujúco objavíme heslo bohemizmus, čo je skôr lingvistický pojem a Štraus ho ani nevysvetľuje ako špecificky básnický prostriedok, iba uvádza príklady na bohemizmy v básňach. Ale ak je tu, potom sa môže zdať, že by tu – analogicky – mali byť aj pojmy rusizmusanglicizmus...

  Prednosťou knihy je jasnosť a názornosť výkladu. Veľmi vhodná a účinná sa mi javí štruktúra hesiel: najprv sa uvádza stručná definícia vyčlenená kurzívou a vynechaním riadku, potom nasleduje podrobnejší výklad. Výhodou je, že používateľ slovníka, ktorému len vypadol z pamäti význam niektorého pojmu, si ho ľahko pripomenie a nemusí čítať celé heslo. Spomenutá názornosť je daná tým, že autor uvádza množstvo príkladov – a je skutočne obdivuhodné, čo všetko našiel v našej poézii. (Akurát ma prekvapuje, že pri hesle symbol sa opäť uvádza nespočetnekrát použitý príklad – Kraskov topoľ, akoby v slovenskom symbolizme ani iného symbolu nebolo.)

  Voči Štrausovmu Slovníku poetiky mám výhrady, ale rozhodne mu neupieram, že je „zaujímavým čítaním“, že môže záujemcovi o poéziu pomôcť – ako si to želá jeho autor – „hlbšie preniknúť do jej najtajnejších, neraz skrytých zákutí“. 

Igor Hochel