Vyhľadávanie
Ján Kudlička je známy v oblasti výtvarného umenia (maliar, sochár, fotograf) aj slovesného umenia ako autor a občas i spoluautor. V knihe Atmosféry (2019) je básnikom, ilustrátorom i maliarom svojej poézie. V Denníkoch je prozaikom.
Už obal knihy svojou formou a verbálnymi údajmi napovedá, že v Denníkoch ide o deväť teritórií, z toho dve krajiny a sedem mestských prostredí. Grafik a dizajnér Pavel Choma dal knihe jednu z možných podôb notesa či záznamníka, do ktorého si človek svoje denné dojmy, zážitky, príbehy môže zapisovať. Sú to napríklad načrtnuté linajky, dátumy, miesta, dokonca hodiny v nadpisoch Kudličkových textov. Ako už naznačuje výpočet teritórií na obálke knihy – pobudneme spolu s autorom v Prahe, potom je to Toronto, ideme z mesta do krajiny Egypt a potom do Berlína, Petrohradu a späť do štátu (Taliansko), do New Yorku, Londýna a cesta sa končí vo Viedni. Na prvý pohľad zvláštne usporiadanie aglomerácií, ale zdá sa, že to nemá nijakú symbolickú či metonymickú hodnotu, iba ak načrtnutie kruhov či elíps po guľatej Zemi.
V knihe Denníky sú dve prelínajúce sa časti. Jedna textová, z nej si príjemca môže vybrať kapitolku, ktorú chce a pritom nestratí nijakú nadväznosť, chronológiu; každý text Kudličkovej knihy je v podstate samostatnou časťou a súčasne časťou celku. Druhá oblasť recepcie Denníkov – to sú výtvarné časti na 33 stranách zo 118-stranovej knihy. Sú v prvom rade samostatnými výtvarnými dielami – farebnými fotografiami (Ján Kudlička), ktoré majú podobu malieb, koláží, sú kompozične pútavé, zaujímavé, nútia premýšľať, dopovedať zobrazené. Verbálna stránka sa od výtvarného videnia sveta v tejto knihe ťažko oddeľuje, obraz sa tu spája so slovom a atmosférou predstavovaných krajín.
Pri čítaní denníkových záznamov nám prichodí na um flanér – mestská postava, ktorá sa prechádza miestami, kam chodí minimum ľudí, poznáva málo známe, objavuje to, čo si bežný chodec či návštevník nevšíma, to mu prináša reflexie, asociácie, a tak vytvára akúsi biografiu miest a území. Z veľkej časti to platí aj pre Kudličkove denníky. Jeho zapisovateľ (autor, rozprávač) je naozaj niekedy sám, ale častejšie používa namiesto 1. osoby singuláru 1. osobu plurálu, keď je súčasťou istého kolektívu. Ide o pohyb v exteriéroch i interiéroch, o galérie, múzeá alebo časti jednotlivých miest s výtvarne zaujímavou architektúrou. Kudlička síce zvolil denníkové záznamy, ale ony majú často aj silnú podobu uzavretých, krátkych próz – príbehov. Podrobné vykreslenie pre Európana exkluzívnych miest a krajín je znamenité, zaujímavé. Kudlička vie do opisov dať aj jemné napätie, takže príjemca číta niekedy naozaj i napínavé príbehy.
Vymenovať čo i len časť toho, čo Kudlička – flanér navštívil, čo videl, zažil, menovať osobnosti a osoby, s ktorými sa stretol, to by bola dosť objemná príručka. Nehovoriac už o komentároch, reflexiách a poetických pasážach knihy, v ktorých Ján Kudlička nezaprie fakt, že je aj básnikom. A v tom všetkom je prítomné obrovské množstvo informácií, reálií, faktov z nedávnych rokov cestovania epického hrdinu, ale i z histórie dejín umenia a z prírodných vied, čo dáva knihe aj náučný charakter. V textoch je veľa osobností najmä z oblasti kultúry, no všíma si a dáva priestor i jednoduchým ľuďom, s ktorými sa stretáva na uliciach, v krčme, v doprave. Pozorovanie je častejšie selektívne, detailné, nie široké, ale intenzívne. Kudlička má totiž veľký zmysel pre detail vo všetkom, dokonca by sa dalo povedať, že používa spôsob pars pro toto.
Knihu nazval Denníky, ale sú to skôr „ročníky“ či „mesačníky“, pritom si dáva záležať na časových detailoch dní a hodín. Pri pohybe Prahou je to rok 1995, v Toronte ide o nie celý mesiac (jún) roku 2001, v Egypte sa pohybuje od októbra a v novembri roku 2003, ale aj v januári 2007 a jeden deň februára je nevročený. V tom istom roku, ale až v decembri je v Berlíne. V skorej jari 2005 v Petrohrade a zápisy z Talianska v roku 2013 (august, september, ale aj september 2014) nazval úvahami. V roku 2015, v 2. polovici januára, je v New Yorku, v 2. polovici júna 2017 v Londýne a svoje „cesty“ završuje niekoľkými decembrovými dňami vo Viedni. Tento spôsob pripomína aj cestopis a má teda i svoju poznávaciu rovinu.
Už v básnickej knihe Atmosféry sa pohyboval v prírodnom prostredí aj v mestách, v jeho veršoch je sčasti i cudzina. Tú naplno zobrazil vo svojich Denníkoch. Kudlička má nadanie na hodnotenie – ľudí, postáv v divadelných hrách, hudobníkov a ich skladby i hru na hudobných nástrojoch. Všíma si architektúru, navštevuje múzeá a galérie. V tej súvislosti kvalifikuje výstavy, tvorbu jednotlivých umelcov – výtvarníkov. A vidí veľa, je vo svete, stretáva sa s osobnosťami i bežnými ľuďmi, komentuje situácie, charakterizuje videné; v priestore, ktorý si všíma, stvárňuje i pokoj. V jeho predstavách sú akoby naozajstné obrazy krajiny, miest, po ktorých kráča. Do priestoru dáva okrem reality aj predstavy svetla, tmy a farieb, tieňov, pohybov a zvukov – naozajstnej hudby či zvuky prirodzeného pohybu v priestranstve.
Summa summarum – kniha Jána Kudličku Denníky je originálna, zaujímavá, hodnotná a najmä svojím vnútrom esteticky príťažlivá.
Ján Kudlička: Denníky
Kordíky: Skalná ruža, 2022
