Vyhľadávanie
Spomienky presiaknuté človečinou
Pavol Strauss
Sme mocnejší ako čas. Apokalyptické tiene
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov
Rukopis tejto knihy píše spisovateľ, lekár a humanista Pavol Strauss (1912 – 1994) formou denníka z roku 1989. Zamýšľa sa v ňom nad svetom vonkajším i vlastným vnútorným, spovedá sa z pochybností o človeku, živote a svete, o ich zmysle i nezmysle. Ale aj z radostí života a nádeje.
Ako lekár si viac ako iní uvedomuje, že každú sekundu zomierajú traja ľudia. Mnohí trpia hladom a chorobami. Trápi ho sociálna nespravodlivosť. Jeho denník je na jednej strane svedectvom ľudskej úzkosti a pochybnosti, ktorým sa uvažujúci človek nevyhne. Na druhej strane je dôkazom, že pociťovať úzkosť a mať pochybnosti nemusí znamenať, že človek stratil nádej a vieru. V denníku sa zamýšľa nad mnohými problémami, venuje sa rôznorodým témam. Strauss sa zamýšľa nad spoločenskými otázkami, nad spravodlivosťou a neprávosťami, vyjadruje obavu z akcelerácie nekontrolovaného vývoja a dosahu tohto fenoménu na osud ľudstva i jednotlivca. Obnažuje svoje vnútro, svoj vzťah hlboko veriaceho človeka k Bohu. Aj prostredníctvom svojich každodenných zápiskov komunikuje so svetom vedy, kultúry a umenia, vyznáva sa zo svojho obdivu a úcty k Alexandrovi Matuškovi a Jozefovi Felixovi. Zaujali ho Mauriac, Bloy, Rahner, de Lubac či Maritain. Nenechávajú ho ľahostajným ani otázky, ktoré trápia ľudstvo od nepamäti, a napriek tomu sú stále aktuálne, ako večný problém slobody a pravdy: „Ľudské myslenie je zamerané na poznanie a poznanie pravdy je cieľ každého duchovného snaženia, i poézia, i filozofia, i hudba, i výtvarné umenie, každá cesta človeka je usmernená na ňu. Aj sloboda je vytúžená forma života. Bez slobody sa nedá dýchať.... A preto som raz oprávnene napísal, že je pravda viac ako sloboda.....Kde sa začína sloboda. Určite nie vo zvláštnych dekrétoch, ale v súčte túžob chudobných a utláčaných, a prípadne aj v ich konečne realizovanej vzbure.“
Intenzívne pociťuje dynamiku nášho života: „... všetko je v premene... Vzrastá oblasť poznania i cítenia. Vidíme vo všetkom zmenu pohľadov, niekedy sa prehĺbia, niekedy sa splytčia, ale mení sa aj ich intenzita.“ Uvedomuje si limity ľudskej existencie, ale aj možnosti ich presahu: „Každý tvor je uzavretý do okruhu svojich daností, ale tie sa občas môžu prekročiť alebo prelomiť. Môžeme byť aj viac, ako čo sme.“ Napriek zložitému osobnému osudu, či práve vďaka nemu ho nádej a viera neopúšťajú. Vie, že v živote je dôležité nezabudnúť, že i za tými najčernejšími chmárami je slnko.
Tak ako aj v predchádzajúcich jeho posmrtne publikovaných prácach, napr. Torzo ticha (1995), Život je len jeden (1996), Človek pre nikoho (2000) aj tentoraz máme dočinenia s kultivovanou autorovou výpoveďou, citlivou sebareflexiou, pokojnou inteligentnou spoveďou a meditáciou. Jeho čítanie aj nám prináša pozastavenie, spočinutie v sebe samom, pomáha nám nájsť si čas na seba, usporiadať myšlienky.
Michaela Geisbacherová
