Vyhľadávanie
Sú mladí ľudia vyhorenou sviecou ovoskovanou finančnou slepotou? Je civilizácia na pokraji útesu? Kde sa začína a končí realita, ktorá je demaskovaná falošným úspechom? Kto sme a kam kráčame? Čím sa stala naša spoločnosť na pozadí udalostí 21. storočia? Stal sa básnik ohrozeným druhom? Po prečítaní básnického debutu Sme to my? Róberta Pospiša si možno viacerí budú klásť podobné otázky. Skrytí géniovia, o ktorých Róbert píše, sa ukrývajú v pivniciach, kde pestujú krásu a umenie a čakajú a čakajú. Možno už nikdy nevylezú, a možno sa stanú pre nich podobné knihy povzbudením. Róbert je známy ako hudobník a novinár, no k poézii inklinoval už odmalička. Vo svojich vyzretejších textoch vždy používal básnické prostriedky a v poslednom období začali obidva svety splývať v jedno. Hudobný text je totiž pre neho plnohodnotným potešením, bez ktorého by zostalo v skladbe iba holé na na na.
Jeho debut hovorí mestským jazykom, ktorý je nasiaknutý barovým a kaviarenským prostredím; bez zbytočnej štylizácie si snaží zachovať autentickosť. Ako súčasník si uvedomuje, že jeho cesta možno rokmi pôjde do zabudnutia, ale nebojí sa toho. Už dávno totiž dospel k poznaniu, že niekedy sa literatúra píše sama pre seba. Róbert podáva výpoveď svojej generácie, no nechce byť jej hovorcom a už vôbec nie jej PR mesiášom. Často vo svojej tvorbe spomína osud unaveného básnika. Vraví o poslaní, ktoré môže byť celoživotným naplnením a zároveň ťažkým bremenom, ktoré v sebe nemôže človek potlačiť. V Róbertových básňach pulzuje tep horkokrvnej mladosti s neprestajnou inšpiráciou maličkých podnetov. Rozmýšľa o smrti, o zabudnutí a uponáhľanom spôsobe života. V niektorých básňach je stvárnený kontrast medzi hľadaním pokoja a pocitom osamelosti. Róbert Pospiš napriek všetkým obavám a starostiam verí svojej generácii, lebo je súčasťou jej bolestí, túžob a večného hľadania naplnenia.
Na záver knihy zostane vo vzduchu visieť otázka: Sme to naozaj my? Zostalo v nás niečo viac, alebo nás nadobro uložila civilizácia do kobky vlastného zárobku? Kým existujú ľudia, ktorí potichu píšu, myslia a neboja sa v tichu odísť a zanechať svoje myšlienky, stále je nádej. Róbert, veľa šťastia, nech tvoja cesta nie je bremenom, ale naplnením!
