„... sme spokojní.“ Ako kto a ako s čím.

Štrnásť krátkych a ešte kratších rozprávaní sústredených na približne sedemdesiatich stranách v knihe Michaely Rosovej Nepokojní spáči upúta najprv vzájomnou odlišnosťou. Postupne sa však začínajú na seba podobať, niektoré typovo a všetky vzájomne prostredníctvom princípu, ktorý je uplatňovaný v rámci celej knihy. Nepokojní spáči nie sú iba literatúrou, ale predovšetkým dielom manifestovane literárnym. Niekoľko rozprávaní sa síce pohybuje v rámcoch možného, no postupne spejú k absurdite, viaceré prózy čerpajú zo zdrojov literárnej fantastiky (Marta a sladký zemiak, Bradatý, Jozef cestuje do Vajnôr). K proklamovane literárnym textom patrí Krátky príbeh o opätovanej láske, v ktorom „poučený“ rozprávač vedome rozvíja obskúrny príbeh a zároveň rozprávané v príhovoroch k čitateľovi aj komentuje, alebo Ctená grófka!, parafráza epištolárneho žánru na pomedzí pastišu a paródie, pracujúca s konvenciami „ruskej klasiky“.

Špecifickú funkciu má v rámci zbierky ako celku záverečný text Club Tropicana so sebavedomým podtitulom Esej o metóde. Sprítomňuje rozprávačku ako autorku reflektujúcu vlastné písanie i prítomnú knihu. Kým predchádzajúce poviedky sú založené na odstupe rozprávača od postáv, v tejto sa programová odťažitosť rozplýva a rozprávanie nadobúda osobný charakter. Ponúka pohľad do súkromia postavy, ktorá sa s čitateľom podelí o skúsenosti spisovateľky i matky, prepája istotu konkrétneho privátneho života a výchovy vlastného dieťaťa s neistotou literárnej tvorby v nadosobnom systéme literárnej prevádzky, vedie analógiu medzi materstvom a písaním: „Veci sa dejú samy, ak im nestojíme v ceste. To veľmi dobre vieme, porodili sme dieťa. [...] Aj text ide sám.“ (s. 72) Skôr než esejou o metóde je Club Tropicana správou o pocitoch sprevádzajúcich písanie, o postupne nadobúdanej istote tvorby. Kým metóda je objektivizovaný postup uplatniteľný každým, kto si ho dokáže osvojiť, Rosová píše o jedinečnom, všeobecnosť plurálu v jej rozprávaní je len gramatická a rétorická. „Zbierka je úplná. Rekapitulujeme, sme spokojní,“ píše na s. 74. Tak to má byť, veď už Rudolf Sloboda v eseji Moje názory na poviedku napísal, že poviedka „musí uspokojovať predovšetkým samého autora“ (knižne v súbore Útek z rodnej obce, 1992, s. 147). No slová citované zo záveru Rosovej knihy možno čítať ako podnet k jej opätovnému čítaniu, najmä ak sa čitateľ nestotožní s rekapituláciou rozprávačky. Relevantným podnetom, ktorý odkazuje k celku Nepokojných spáčov i ambíciám autorky, je opis návštevy divadelného predstavenia. To síce pozostávalo „z krátkych scén, ktoré nedávajú žiadny očividný zmysel,“ pretože „divácky mozog, klasický západný nástroj racionálneho uvažovania, vycvičený v hľadaní súvislostí... sa zadŕha,“ no na konci „za veselých zvukov svižnej pesničky zapadne všetko do seba“. (s. 71) Zážitok z divadla je tu ponúknutý ako konkretizácia zovšeobecnenej predstavy o zážitku z umeleckého diela, teda aj z knihy, ktorú pri čítaní citovaného práve držíme v ruke. Je implicitnou výzvou tomu čitateľovi, ktorému „všetko do seba nezapadlo“, aby sa skúsil ešte raz zamyslieť nad vlastným „čitateľským“ výkonom. Lopta je na jeho strane. Môže sa však pýtať, čím iným, než svojím „čitateľským mozgom“ môže o tomto všetkom uvažovať. Má k dispozícii nejaký iný? A dáva mu kniha k prenastaveniu jeho „západného nástroja racionálneho uvažovania“ nejaký výrazný podnet? Tak sa lopta opäť dostáva k autorke: 

Nepokojní spáči patria k tvorbe, ktorá vyvoláva v čitateľovi – aspoň vo mne vyvolala – otázky istého druhu, také, aké si pri väčšine iných kníh, lepších, horších alebo aj celkom márnych, nekladie. Nie je to vec hodnoty, ale typu. Pýtanie sa vychádza síce z čítania, ale otázky smerujú mimo diela, k autorovi, jeho motiváciám a zámerom,  ako aj k literatúre ako výzva hľadať súvislosti s absolvovanou lektúrou. Isteže, spomenutý postup možno uplatniť na každé dielo, no Rosovej kniha patrí k tým, ktoré by bez vonkajších súvislostí ostali akési nedopovedané, významovo a emocionálne indiferentné. Tu možno ešte raz spomenúť jej odťažitosť. Kým pre väčšinu prózy mladšej a strednej generácie je dnes literatúra prostriedkom, pomocou ktorého vyjadrujú city, pocity a názory, teda – povedané krajšie – zviditeľňujú vnútornú situáciu subjektu, v prípade autorky Nepokojných spáčov stojí v centre diania samotná tvorba, cieľom sa stáva písanie ako také. Proklamovane: „Nekráčame s dobou. [...] Chránime alternatívu. [...] Nechceme tentoraz písať o sebe.“ (s. 69)  Toto nehovorí len niekto, kto si je vedomý seba, ale aj subjekt riadne sebavedomý. Taký pod literatúru nepôjde. V aktuálnom kontexte slovenskej prózy skutočne ide o ojedinelú knižočku, nápadnú najmä tým, že sa dištancuje od súčasných trendov. Prózy sú dobovo i historicky okázalo nepríznakové, a to aj vtedy, keď pracujú s minulým (Zrúcanina, titulná próza). Skôr než do dajakého konkrétneho časopriestoru ich môžeme zasadiť do vývinového rytmu literatúry. V niečom azda pripomenú niektoré diela z epochy slovensky neurčitej postmoderny deväťdesiatych rokov, ale produktívnejšie bude vrátiť sa ešte o niekoľko desaťročí ďalej, k iniciatívam, pre ktoré sa vtedy zaužívalo dosť všeobecné pomenovanie „modelová próza“. Nemali ambíciu podávať „obraz“ sveta či spoločnosti, chceli zviditeľniť princípy, na ktorých stojí literárne rozprávanie ako také, preveriť jeho možnosti. V 60. rokoch sa objavili v literárnych časopisoch texty metodicky a často subverzívne pracujúce so žánrovým a smerovým povedomím domácej i svetovej prózy, „metodologické poviedky“ (pozri rovnomennú Vilikovského prózu zo záveru desaťročia), z ktorých niektorí autori poskladali aj komponované knižné súbory (Sloboda – Uhorský rok, Jaroš – Krvaviny). Okrem tejto domácej tradície možno spomenúť širší kontext svetovej literatúry, nonsensovú, parodicko-satirickú a satiricko-absurdnú tvorbu rôznorodej proveniencie, prístupnú v slovenských alebo českých prekladoch: za mnohých zo širokého registra autorov tohto typu spomeňme Daniila Charmsa. 

Uvedené súvislosti si každý môže doplniť alebo rozšíriť na základe vlastnej kultúrnej encyklopédie. Či chceme, alebo nie, tvoria porovnávací základ pre čítanie Nepokojných spáčov. Rosovej poviedkový súbor je koncepčne jednotný, ale nie všetky prózy sú rovnako pôsobivé. Tam, kde dominuje snaha o subverziu určitých postupov a žánrových konvencií, stráca rozprávanie významovú autonómiu a čítanie sa obmedzuje na hľadanie externých súvislostí. Takýchto próz je v knihe väčšina: duchaplných, štylisticky kultivovaných, ale napísaných akoby podľa jedného programu, založených na jednom nápade, emocionálne vypojených. K nim patrí Marienina šuška ako parodická ponáška na írečitosť. Možno jej síce rozumieť ako odpovedi na prítomný folklorizačný boom, ktorý sa netýka len literatúry, to však neznamená, že sa na nej čitateľ pobaví tak, akoby sa asi mal: „Tak dlho chodila Mariena s krčahom po vodu, až sa krčah rozbil. [...] S úsvitom vtrhlo slnko k Mariene do izbice, vyťahalo ju za vlasy...“ (s. 61) Na konci piatich strán vystlaných takýmito vetami bude skôr rozpačitý úškrn ako oslobodzujúci smiech. Aj pomimo rámca tejto poviedky možno povedať, že archaická lexika a predovšetkým deminutíva („kravka“, „matička“, „vajko“...), či už sú prostriedkom ironického prekódovania, alebo výrazom rozprávačského roznežnenia, nepatria k ozdobám Rosovej štýlu. Platí to aj pre dosť lacnú iróniu, ten nadhľad povzneseného rozprávača nad úbohosťou postáv, ktoré práve vytvára (Traja spisovatelia, Čerešňa). Kontrast medzi tým, ako chcú byť protagonisti videní a akí sú naozaj, vedeli naozaj vtipne a účinne využiť Peter Pišťanek a Dušan Taragel (Rivers of Babylon, ženská postava v próze Sekerou a nožom), Rosová ostáva v štádiu pokusu. Doteraz uvedené poviedky sú založené na odstupe. Ten sa v materskej línii rozprávania záverečného textu stráca v prospech dôvernej blízkosti. Zneisťujúco dôvernej; pre čitateľa je to príliš osobná správa o niekom neznámom, zrodená pravdepodobne z ducha blogovej, verejný priestor intimizujúcej kultúry.

Viaceré diela typologicky blízke tvorbe Rosovej kedysi vznikli ako literatúra prebytku vo vedľajšej tvorivej línii autorov popri prácach na inom, zdanlivo podstatnejšom (Cortázarov Iný Lukáš). Možno aj preto ich charakterizuje určitá ľahkosť, uvoľnenosť až spontánnosť. Rosovej prózy napriek tomu, ako je ich vznik opísaný v záverečnej poviedkoeseji, pôsobia ako výsledok odriekania, úpornej snahy. Netýka sa to všetkých poviedok. Z tých odľahčenejších, pritom jemne ladených do melanchólie i smútku, stoja za zmienku i prečítanie Krehkosť v živote Karola F., Muž sa rozchádza so ženou či Marta a sladký zemiak. K pôsobivosti niektorých prispeje prekvapivý, vopred nesignalizovaný zvrat v rozprávaní a určitá náladotvornosť vychádzajúca z toho, že podstatné je do veľkej miery neuchopiteľné a rozprávanie sa ho nesnaží vyjadriť priamo. Aj medzi absurdno-fantastickými, „modelovými“ prózami nájdeme takú, ktorá dokáže vyústiť do prekvapivého podobenstva. Poviedka Jozef cestuje do Vajnôr sa začína ako prvoplánová satira na susedské vzťahy ozvláštnená fantastickými prvkami, no cesta protagonistu sa postupne preklopí do kaleidoskopicky bizarného obrazu životnej púte vtesnanej do jediného dňa. 

Celok knihy neponúka zvlášť sugestívne alebo potešujúce čítanie, ale rozmýšľať nad ňou sa dá viac než nad väčšinou iných súčasných diel. Kto si prečítal aspoň dve z doteraz vydaných piatich samostatných próz Michaely Rosovej a zároveň sleduje jej písanie o literatúre, ocení schopnosť autorky učiť sa, skúšať nové veci, neustrnúť, rozširovať repertoár postupov a meniť sa. Takýto prístup k literatúre nie je na Slovensku celkom bežný, vo vývinovo produktívnom období spisovateľskej dráhy bol jeho najvýraznejším predstaviteľom Pavel Vilikovský.

Michaela Rosová: Nepokojní spáči

Bratislava: Artforum, 2022