Recenzia
Patrik Oriešek
16.11.2005

Smelý Zajko - Jozef Cíger Hronský - Recenzná travestia o jednom Zajkovi (aj o nás) alebo: Len sa nezabime!

Recenzná travestia o jednom Zajkovi (aj o nás) alebo: Len sa nezabime!

Recenzná travestia o jednom Zajkovi (aj o nás) alebo: Len sa nezabime!

Jozef Cíger Hronský: Smelý Zajko

Bratislava, SPN – Mladé letá 2005

  Najväčší paradox slovenskej literatúry 20. storočia spočíva v tom, že ak si chce človek skutočne prečítať kvalitný a zábavný text, musí zväčša siahať na veci napísané pred rokom 1989 alebo pred rokom 1948. Príjemným oživením tohto všeobecného sklobetónového brutalizmu je nový počin vydavateľstva SPN – Mladé letá, ktoré chce sprístupniť najmladším čitateľom dnes už rozprávkovú klasiku slovenskej literatúry Smelý Zajko od Jozefa Cígera Hronského. Slovenská ultraprovinčná literárna scéna by mala plesať, ale ako vždy, nič sa nedeje. Na rozdiel od dnešných sériovo vyrábaných spisovateľov píšucich v super top exluzívnom postmodernom kóde starom najmenej 50 rokov, vie Hronský výborne fabulovať, pracovať s časom a jeho text má estetickú úroveň, ktorú dnes nedosahujú ani laureáti najvýznamnejších slovenských literárnych ocenení. Aby sme to príliš nekomplikovali, zhrnieme to: o čom Smelý zajko vlastne je? A o čom vypovedá?

  Zajko sa ako postmoderný marginálny hrdina zjavuje hneď na druhej strane knihy a hneď má za ušami. Tentoraz referuje otec zajac a odkazuje sa na mamu zajačicu, že už má toho plné zuby, že ten ich malý len dumá ako Terry Pratchett a ani nevie, kde je kapustné pole. A tak sa Zajko ocitne na chodníku, lebo sa mu nechce pracovať, ale cestovať. Cesty ho vedú labyrintom do záhrady, kde sa cestičky rozchádzajú, ale všade sú skryté významy, ktorým nerozumie. Našťastie, nie je tu žiadna knižnica. Pofilozofuje si s krtkom o hermeneutike a po páde z lietadla si zatancuje vzdušný polyvalentný lateral dance.  V službe u Medveďovcov sa dlhodobo venuje mýtickému čisteniu prádla a po krátkom blúdení v mrakoch mysle cestou k potoku redefinuje symbol hada ako biblického zla. Za to mu však hrozí večný návrat do medvedieho žalúdka. Preto sa nocou plahočí snehom a svoju absurdnú existenciálnu situáciu by rád vymenil za prijateľnejšiu postmodernú: veď rozprávať sa s potôčikom, to už hraničí s halucináciou. Z letargie ho vytrhne až útek pred ľuďmi na akýchsi drevených doskách v snehom izolovanej asémantickej guli. Na jarmoku, ktorý môžeme chápať aj ako metonymickú transgresiu oficiálnych sociokultúrnych a politických kódov, sa pozhovára s drevenými bábikami a do kosti precíti, aké je to byť iným (v buberovskom aj levinasovskom zmysle slova). Marketingové pravidlá a slaboduchý imagemaker mu vyrazia dych, ale princíp trhu je neúprosný: zober si bubon a hraj! S týmto duševným logom vyvedie z rovnováhy v zene meditujúcich horárových psov a zbojníkov do hĺbky presiaknutých logocentrizmom. Cieleným a dobre miereným útokom na štruktúry veľkých rozprávaní zbohatne a vyparádi sa v retroštýle à la Sherlock Holmes. Zriadi si office pod stromom. Prostredníctvom recipienta svojho ambiguitného textu konfesno-obchodného charakteru získa kapustné pole a venuje ho (treba podotknúť, že je výrazne ovplyvnený kryptoanarchystickými ideálmi) zajačiemu plebsu. Potom sa vyberie v skúšobnom modeli najnovšej série športového autiaka nemenovanej talianskej automobilky za zostarnutými rodičmi. Vyloží čerstvé potraviny vo vákuových vreciach od Versaceho a zvíta sa so starčekmi. Nakoniec aktanta Zajka vidíme ako sa žení s mladou zajačicou – feministkou narúšajúcou rodové stereotypy bujnou blond hrivou a silikónom vystuženým poprsím. Prichádza dlhoočakávaná záverečná scéna: svadobná cesta okolo sveta. Tak bolo, tak! Nenadarmo sme chovali synka-Zajka, bude z neho, čo bude! Kde je, tam je, aspoň že sa nezabil!

Patrik Oriešek