Smrekový les - Rudolf Jurolek - Poézia skutočne jestvuje

Poézia skutočne jestvuje

Poézia skutočne jestvuje

Rudolf Jurolek: Smrekový les, Levoča, Modrý Peter 2009

  Poézia ako spôsob vnútornej očisty, aj tak by sa dala označiť tvorba básnika a vydavateľa v jednej osobe, Rudolfa Juroleka. Šiestu básnickú zbierku autor uvádza citátom od Johna Maxwella Coetzeeho, čím naznačuje, že v tejto zbierke bude reč najmä o kráse: „...cítila tú strašlivú melanchóliu tých, čo trávia svoje dni uprostred neznesiteľnej krásy a vedia, že jedného dňa zomrú. U Juroleka je to krása skrytá v detailoch, v prechádzke lesom, vo farbe oblohy, v dozrievaní lesných plodov, v tanci odkvitajúcich listov stromov. Je to krása žiarivá aj smutná, no vždy dotýkajúca sa vnútra lyrického subjektu. Už názov Smrekový les je dôkazom toho, že vplyv prírody ako konštantnej inšpirácie autorových diel je stále intenzívny. Príroda ako synonymum života, jeho zániku, vzniku i znovuzrodenia, je tu častokrát schopná lepšie vyjadriť pocity ako ich presná konkretizácia. Najmä v prvej časti zbierky, nazvanej Zosnovanie neba, pracuje autor s už spomínaným vnímaním detailov: „Aha, ako pomaly, / dlho a stále nanovo / dozrieva plod: bobuľka šípky. / Nikdy to nebude nič viac, / vždy len tá istá červená bobuľka: / to je všetko“. Inšpiráciu však nenachádza len v prírode, ale aj v poetike jednoduchých vecí a bežných úkonov z každodenného života. Z jeho veršov, akokoľvek stroho a úsečne môžu na prvý dojem pôsobiť, vyžaruje hlboká pokora a láska nielen k životu všeobecne, ale najmä jeho celkovému prežívaniu. S básňami príjemne harmonizujú čiernobiele ilustrácie Vladimíra Jeníka.

  Minimalizmus najpresnejšie charakterizuje túto zbierku – schopnosť niekoľkými slovami na relatívne malom priestore štyridsiatich strán vytvárať pozoruhodné obrazy, ktoré si napriek jednoduchosti zachovávajú silu a neskĺzavajú do klišéovitosti: „Mnohého sa musím vzdať, veľa toho musím nemať, / aby som pochopil strom, vnikol do modroty modrej“. K čiastočnému odklonu od tematizácie krásy dochádza v druhej časti zbierky Byť je ľudské. Väčší priestor tu má reflexia ukončeného vzťahu, radosť strieda v tlmenej podobe smútok, no nikdy to nie je smútok bezhraničný, len jeho konštatovanie. Opäť sa objavuje motív kolobehu – staré strieda nové. V pozadí textu badať bolesť, respektíve ľútosť za tým, čo bolo a snahu o oslobodenie. Autor však dokáže ustrážiť hranicu medzi prílišným sentimentom a vecnosťou - z jeho veršov cítiť súčasne osobnú zainteresovanosť, ale aj citlivý nadhľad a odstup, čo je pre mňa znakom vyspelého písania.

  Posledná zbierka Rudolfa Juroleka ho znovu potvrdzuje ako vnímavého človeka, schopného postrehnúť krásu v najčistejšej podobe.

Veronika Svoradová