Vyhľadávanie
Zemepis ľudskej bolesti
Magdaléna Lavrincová
Smrť dýchala do tvárí
Prešov, Vydavateľstvo Alexander Zozuľák 2009
Aj keď je obdobie druhej svetovej vojny v našej literatúre dostatočne zmapované, predsa jestvuje veľa súkromných osudov, ktoré svojou jedinečnosťou môžu vojnovú tému obohatiť. Cestou pátrania po takýchto osudoch jednotlivcov sa vybrala prešovská autorka Magdaléna Lavrincová v knihe Smrť dýchala do tvárí. Opísala vyše tridsať príbehov, ktorých hrdinami sú ľudia poznačení vojnou, koncentrákom, Povstaním... Častou inšpiráciou príbehov boli drobné stopy (výstrižok s novín, fotografia z albumu a pod.), po ktorých sa autorka vybrala, aby napokon podala o udalosti ucelenú výpoveď. Iným žriedlom autorkinej inšpirácie boli osobné, autentické a úprimné výpovede ľudí (oral history), plné nevymyslených dramatických momentov. Magadaléna Lavrincová pracovala istý čas ako redaktorka v časopise Bojovník (vydavateľom je Slovenský zväz protifašistických bojovníkom), ktorý programovo mapoval protifašistický odboj počas druhej svetovej vojny, partizánske hnutie i antisemitské zverstvá v koncentračných táboroch. Vzťah k tejto tematike získala už v rodinnom prostredí (jej otec aktívne bojoval ako zástupca komisára Zväzu československých partizánskych oddielov v Zakarpatsku a na Ukrajine), a preto do príbehov vložila nielen faktografickú presnosť, ale aj cit.
Príbehy sa odohrávajú na rôznych miestach. V koncentračnom tábore v Terezíne (Naďa Rosová), vo vypálených Lidiciach (deti určené na ponemčenie), v Ostrom Grúni a v Kľaku (fašistické besnenie opitých vojakov), v horách medzi partizánmi (v lesoch pri obci Výrava), dokonca aj na Ľubovnianbskom hrade, kde sídlilo veliteľstvo nemeckých oddielov SS... Na tomto hrade Nemci väznili viacero príslušníkov protifašistického odboja. Mnohých z nich zastrelili. Autorka v príbehu Sláva a pád Ľubovnianskeho hradu opisuje osud člena partizánskeho oddielu Andreja Plavčaníka, ktorého Nemci zajali, mučili a čakala ho smrť (v hradnej studni ako jeho spolubojovníka). Napokon sa mu podarilo z hradu újsť a mohol sa pripojiť k svojmu partizánskemu oddielu. Nie všetky príbehy sa však končili relatívne šťastne ako tento. Väčšina ich má tragický koniec, ktorý zavŕšil trápenie spôsobené vojnovým besnením. Lavrincovej kniha príbehov je nielen akýmsi zemepisom ľudskej bolesti ale aj mementom najmä pre generácie, ktoré vojnu na vlastne koži nezažili. Okrem toho je to aj akýsi vztýčený prst varujúci pred znovaožívajúcimi extrémistickými hnutiami, ako je neofašizmus či antisemitizmus.
Ivan Szabó
