Vyhľadávanie
Kniha Smrť panien rozpráva príbeh sestier Lisbonových, ktoré, ako sa píše hneď v prvých vetách, spáchali samovraždu. Najmladšia Cecilia, Lux, Bonnie, Mary, Therese – krásne a mladé tínedžerky sú opradené tajomstvom nevysvetlenej smrti. Symbolika a záhada dospievania predstavujú hlavné znaky románu Jeffreyho Eugenidesa.
Autor nás zavedie do amerického predmestia, kde rozvíja príbeh vyrozprávaný priateľmi z detstva, chlapcami – teraz už mužmi, ktorí nikdy nerozlúštili tajomstvo sestier. Tie zosobňujú akoby mýtické bytosti a princezné, po ktorých túžili všetci chlapci z ulice, no žiaden z nich ich v skutočnosti nepoznal. Nemohli si však pomôcť, pociťovali k nim stále nové a zvláštne emócie, ktoré ich nútili odhaľovať to, čo dievčatá skrývali. O nenaplnenom a vyprázdnenom americkom živote strednej vrstvy písali už Richard Yates a Scott Fitzgerald. Eugenides sa v tomto príbehu zameral na adolescentov. Fascinovaní druhým pohlavím a zvedavosťou odhaľovali tajomstvá piatich krásnych sestier, ktoré ich rodičia rozprávkovo naivne chránili pred zlým svetom a nedovolili im žiť naplno.
Chlapec menom Trip, kamarát 14-ročnej Lux, sa dostal k jednej zo sestier najbližšie. Podarilo sa mu prehovoriť prísneho otca, aby všetky svoje dcéry pustil na školský ples. Bol to prvý a posledný večierok na ktorom sa tínedžerky zúčastnili. Rodičia ich už potom nikdy nikam nepustili a domov sa im stal väzením. Nevieme, čo sa v dome Lisbonových naozaj udialo. Všetko, čo vieme, poznáme len z rozprávania druhých. Autor tak poukazuje na to, ako sa verejná mienka mení spolu s dobou. Každý rok sa totiž vysvetlenia zmiznutia sestier z predmestia menili. Pribúdali rôzne teórie od psychologických až po astrologické. Čo cítili, ako skutočne žili, čo vnútorne prežívali? Boli nešťastné a ich život sa až nápadne podobal životu princeznej, ktorú macocha zatvorila do veže, ale nakoniec ju vyslobodil princ na bielom koni. Príbeh Lisbonových princezien sa však skončil tragickým vyslobodením.
Román je plný symbolov: archetyp ženy predstavujú sestry, ktoré nikdy nezažili radosť, lásku, strach, teda city napĺňajúce život obsahom; symbol domu ako záhadného miesta plného prázdnoty a smútku; chlapci ako rozprávkoví hrdinovia, ktorí chceli oslobodiť svoje princezné, a tiež vodnárky – hmyz a páchnuci symbol smrti a beznádeje, šíriaci sa mestom a dotvárajúci tak úzkostnú atmosféru knihy.
Je to otvorený a melancholický príbeh vyvolávajúci viac otázok ako odpovedí, ukazuje, ako rozmýšľajú a čo prežívajú americkí dospievajúci ľudia. Kniha je mozaikou poskladanou akoby z dlhého ústrižku novín, pretkaným rozhovormi a retrospektívnymi dialógmi. Zároveň je to príbeh dospievania a naivnej zvedavosti. Krehkosť adolescentných rokov a bolestný zážitok smrti.
