Kam sa podel cit pre celkovú súvislosť bytia, ktorý sa ešte skvel v podobe tohto hlbokého vyznania na orfickej zlatej doske zo 4. storočia p. n. l.? Už obyčajný pohľad na nočnú oblohu vyvoláva filozofické otázky o zmysle nášho bytia, o celkovej súvislosti všetkého života – odrazu sa totiž ocitáme v mĺkvej nesmiernosti Sveta, ktorá v nás vyvoláva nepokoj.
Dnes však na takéto precitnutie akosi nemáme čas, žijeme svoje životy, akoby sme nemali nikdy umrieť, akoby sme si to dokonca nemohli ani dovoliť. Nie je preto náhodou, že i tajomstvá vesmíru k nám musia prichádzať vo forme „pre zaneprázdnených“, že práve otázka času nás vždy vracia k sebe samým, teda k otázke: Kto som – čím som?
Popularizácia s pokorou
Neil deGrasse Tyson je známy popularizátor astronómie a astrofyziky, verne a s nemenším zápalom pokračujúci v práci Carla Sagana, ktorého náučný seriál Cosmos pozná hádam každý. Zrozumiteľnou formou Tyson poskytuje prehľad o stave súčasného poznania v astrofyzike, pričom dokáže i zorientovanejšieho čitateľa priviesť k nefalšovanému údivu a zároveň tému odľahčiť humorom a odhaliť súvislosti s našou zdanlivo banálnou každodennosťou. Čím je však kniha zaujímavá – a v čom vlastne spočíva jej hlbší zmysel –, to nie je len samotný prehľad vedeckých teórií, vesmírnych úkazov či záhad (temná hmota, temná energia, gravitačné vlny a pod.), ktoré poskytnú relatívne ucelený, súčasný obraz o širšom svete. Jej živým jadrom je totiž tzv. kozmická perspektíva chápania ľudského života, pričom si Tyson nerobí ilúzie ani o vedcoch, ktorí často zabúdajú na pozemské starosti, biedu a hlad. Naopak, sám preukazuje pokoru, keď sa doznáva k nevedomosti či občasnej vedeckej obmedzenosti, no verí v zmysel svojej popularizačnej práce, pretože poznanie kontextu, do ktorého je náš život fakticky zasadený, znamená otrasenie sebastrednosťou človeka, jeho vybudenie k starostlivejšiemu životu vo svete s druhými.
Citlivý pohľad fyzika a nadšenca
Hlbším zostúpením k problému, ktorý zviera ľudské srdce, teda k otázke času a jeho plynutiu (nepokryte: k mystériu našej smrteľnosti, definitívnej konečnosti), sú úvahy teoretického fyzika C. Rovelliho v diele O čase. Opäť ide o pozoruhodne čitateľsky prívetivý prehľad nielen fyzikálneho chápania času. Autor na pozadí fyzikálnych súvislostí mikro a makrosveta obnažuje našu naučenú naivitu (vžitý Newtonov koncept času) a predstavuje prekvapivé tézy kvantovej fyziky (neexistencia kauzality v základnej gramatike sveta, zrnitosť, fluktuácie), ktorá ukazuje, že tzv. šípka času môže byť spôsobená len našou interakciou s vesmírom. Myslieť si, že ide o nudný fyzikálny výklad je tým najväčším omylom – Rovelli brilantne otvára spoločné horizonty fyziky, filozofie, poézie i hudby, a tak ponecháva čitateľa v nemom úžase, keď bez okolkov napokon kladie otázku: Ako v nás môže svet bez času vyvolávať pocit časovosti? Nevnucuje čitateľovi svoj názor zástancu teórie slučkovej gravitácie, naopak, ponúka citlivý perspektívny pohľad fyzika, a predsa ostáva predovšetkým zvedavým človekom s citom pre hranice poznania, pre tajomstvo života: „Hypertrofia čelových lalokov je veľká, umožnila nám vyletieť na Mesiac, objaviť čierne diery a zistiť, že sme príbuzní lienok, ale nie je dostatočná na to, aby sme si dokázali ujasniť samých seba. [...] Predstava skutočnosti je kolektívne delírium“, ktoré zodpovedá našim priblíženiam, interpretáciám, množine spolu súvisiacich uhlov pohľadu.
Primárna skúsenosť človeka nie je sebauvedomenie (cogito ergo sum), ale Svet, ktorého „pravdu bytia“ nikdy nedokážeme „objektívne“ interpretovať – pretože vždy už jestvujeme v ňom, nikdy nie mimo neho. Niečo nám vždy uniká. „Azda je emócia času presne to, čo je čas pre nás. [...] Nemyslím si, že je nutné pochopiť viac.“ Rovelli ako teoretický fyzik však pochopil, že všetko to jeho úžasné vedecké úsilie je v jadre ľudskou snahou emocionálne sa vyrovnať so svojou konečnosťou, a teda jeho poctivosť ho voviedla priamo do srdca filozofie, ktorým je Μελέτη Θανάτου (príprava na smrť). Prameň zmyslu, prameň času možno len akosi – cítiť, presne tak, ako je tomu i v hudbe, ktorú už Schopenhauer považoval za tú najhlbšiu filozofiu.
Filozofia fyzikov
Zdá sa, že moderná revolúcia vo fyzike má ďalekosiahlejšie dôsledky, ako si chceli vedci, ale aj filozofi pripustiť – je viac než evidentné, že prírodné vedy čoraz hlbšie filozofujú a filozofia, ak chce zrozumiteľne a poctivo reflektovať život, musí poznať i doterajší stav poznania vo fyzike.
Kozmická perspektíva nie je výsadou vedcov, bola, je a bude vždy dostupná všetkým.
Eva Dědečková
