Špaky v tŕní - Zuza Cigánová

Veľa pravdy, štipka snov

Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2012

Osôbky podobné protagonistke Cigánovej príbehu Špaky v tŕní, osôbky s ňou vari aj totožné, sa prebíjajú našou životnou realitou už dlho. Pr inajmenšom
rovnako dlho, ako trvá naša životná realita. Navyše ich je neradostne veľa. Oveľa viac než úspešných, bohatých a krásnych dám, čo chytili svoj život pevne do pestovaných rúk a cieľavedome si ho nesú svetom na obdivuhodne a nekonečne dlhých nohách.

Názov knižky (novely? románu? tak trochu zo všetkého, veď čo už je dnes žáner a  načo…) parodizuje slávnu romantickú ságu spred skoro polstoročia a  dáva tušiť, že nepôjde o  prechádzku ružovou záhradou, ba ani drsnou a nádhernou austrálskou divočinou slávneho románu a filmu.

Mimochodom – autorka. Slušne etablovaná spisovateľka, tvrdí internet. Treba súhlasiť, veď aj Anasoft litera 2008  dáva tvrdeniu za pravdu. Nespreneverila sa najnovšou knižkou. Hoci s  dobrou náladou, optimizmom, únikom od reality či rozptýlením (veď to zvyčajne ponúkajú, s odpustením, ženské romány) u  nej netreba počítať. S  čím však počítať možno, je výborné rozprávačstvo, majstrovská hra so slovom, s  vycibreným sluchom, duchom, pamäťou a zmyslom pre mieru.

Úprimnosť (skôr vari autentickosť) autorkinho jazyka sa nevyhne expresívam, vulgarizmom či tabuizovaným slovám. Výpoveď siaha na dno únosnosti a asi až po samu hranicu toho, čo ešte povedať, a  čo už netreba, veď miera odhalenia sa je u  opustenej matky s  chorľavým dieťaťom za hranicou čohokoľvek únosného. (Pravdaže, čo je únosné v literatúre, ktorá všetko môže, no nič nemusí, dokonca ani byť.)

Nie som si istý, či Cigánová použila v texte slovo depresia. Ak aj áno, nemusela to robiť. Jej literárny jazyk je taký bohatý, pestrý, obsažný, že sa zaobíde bez priameho pomenovania toho, čím je príbeh doslova presiaknutý. Zdá sa, že nastavila oproti mnohým krivým a všakovako povykrúcaným literárnym (opäť s odpustením: ženským) zrkadleniam nášho dneška zrkadlo – zrkadielko rovné, nehybné a ostré ako britva. (Trošku ho na záver zadýcha a  prstom dokreslí zubaté slniečko, hranaté srdiečko, akoby sa chcela nad svojou hrdinkou-nehrdinkou zľutovať a  odmeniť jej krížovú cestu v duchu a žili šťastne, až kým…)

Špaky v  tŕní zachytávajú Pipinin príbeh. Dámy so sklonom k  sebaľutovaniu či s  inými podobnými sklonmi, nech sa radšej pustia do skrátenej verzie Vtákov v tŕní. Pipinina trauma by sa ľahko mohla stať ich traumou. Alebo im otvoriť oči. Lebo ani všetko doteraz povedané nič nemení na skutočnosti, že sa autorka dôkladne pozrela spoločnosti na zuby… Nežiada sa mi polemizovať s módnymi či vychytenými autorkami o význame ich nenápadného, zvyčajne však skoro nijakého myšlienkového či estetického odkazu ich diel. Ani stavať takú „nenáročnú“ literatúru do protikladu s príbehom, ktorý ponúka dielko Špaky v tŕní. Cigánová sa totiž s  veľkou rezervou preniesla ponad tieto súvislosti.