Vyhľadávanie
Marenčin PT 2013
Sála KC Dunaj plná ľudí. Tí, ktorým sa neušli stoličky, sedia na zemi alebo na drevenej konštrukcii schodov. Nie je to koncert, swing party, ani premietanie filmu, ale čítačka. Michalovi Hvoreckému sa takto darí uvádzať svoje knihy do života zaujímavým a nekonvenčným spôsobom už dlhší čas, pretože presne také prívlastky by sa dali pripísať aj tým knihám. Presvedčí vás o tom už deviata z nich s názvom Spamäti. Tento výstižný názov titulu napovedá, že ide o istú formu autobiograficky ladených spomienok autora. Avšak kniha sa neobmedzuje len na spomienky a návraty do minulosti – obsahuje aj aktuálne názory a plány do budúcnosti – čím zasahuje všetky časti akejsi pomyselnej časovej osi a na základe toho môže osloviť aj širokú základňu čitateľov. Hvorecký totiž píše tak, že sa s jeho slovami môžeme stotožniť. Jeho rozprávania sú silne zakotvené v prostredí Bratislavy alebo iných slovenských miest, opisuje každodennú realitu a problémy v nej, ale aj nevšedné chvíľky a okamihy. To všetko pritom neobaľuje žiadnymi zbytočnými nánosmi pátosu ani spomienkovej nostalgie – práve naopak – aj v porovnaní so svojimi predošlými knihami je v knihe Spamäti až prekvapivo skratkovitý vo výraze. Autenticitu písaného podčiarkuje vhodným načasovaním slov, prípadne vynechávaním samozrejmého, aby do popredia vystúpila sama myšlienka, ktorá má často až platnosť akejsi tézy: „A keď niečo nemôžete zdieľať, akoby to ani neexistovalo – v ére Facebooku to platí o to viac.“
Knihu som ako Hvoreckého nadšená čitateľka aj vďaka spomenutému skratkovitému štýlu zhltla jedným dychom a je možné, že sa to stane aj vám, no napriek tomu vám to neodporúčam. Treba ju čítať pomaly, zamýšľať sa nad informáciami, ktoré sú v knihe uložené, uvedomovať si súvislosti medzi nimi aj udalosťami z našich životov. Hvorecký zachytáva nedávnu minulosť a konfrontuje ju so súčasnou zrýchlenou verziou života, ktorú miestami ironizuje s vyústením do vtipnej pointy („Pre mňa bol rušeň rušeň a ryba ryba, dnes je rušeň Tomáš a ryba Nemo a Leonardo zasa bojová korytnačka.“) a miestami zase zasadzuje do hĺbavého kontextu straty autentickosti („Chápem, že v dnešnej ére Amazonu, mp3-audiokníh a elektronických čítačiek to znie smiešne, ale svet existoval aj pred internetom, a nie je to až tak dávno.“). Zvláštnou zmesou subjektivity vlastných spomienok a zároveň nezaujatého pohľadu na kultúrne a iné problémy spoločnosti vytvára autor pestrý kaleidoskop. Príťažlivo môže pôsobiť aj autorova otvorenosť a odvaha písať o rôznych témach, pričom sa nebojí kritiky, ak je oprávnená, ale vie aj pochváliť. V knihe tak nájdeme nielen parodický opis múzea v Martine, ale aj ocenenie založenia kníhkupectva v Seredi. A práve v tom spočíva prínos Hvoreckého do súčasnej literatúry – reflektuje dianie v krajine, niekedy priam publicistickým štýlom píše o veciach, ktoré sa dejú a pomáha ich tak zapisovať do pomyselnej pamäti svojich čitateľov.
