Vyhľadávanie
Aktuálna zbierka poézie básnika Jána Tazberíka s lucidným názvom Spodný bod svetla je výpovedným textom. Inovatívna je jeho forma spojená s inšpiráciou obyčajným dňom, zvratom osobných víťazstiev a poznaním rozchodov človeka s blízkym človekom. V niektorých momentoch je v podtexte cítiť i akýsi stav osobnej bilančnej rotácie, vymykajúcej sa prítomnosti. Ale na druhej strane vlastne „vracať“ sa v čase je pre autora často rizikom. Pretransformovane ho možno chápať ako neozrejmený proces, ako nenahmatanú Ariadninu niť osobných tajomstiev a sklamaní. Dá sa i povedať, že v poslednom čase je to po emotívnej stránke a hlavne svojím mnohovýznamovým ladením vzácna kniha veršov, v ktorej je len veľmi málo z toho tzv. nadčasového úniku z našej nestabilnej epochy. Táto kniha je až akýmsi poetickým kultom bez náznaku erózie slova. Práve preto o to nástojčivejšie v texte udierajú „o hranu“ zamatovým, prchavým pocitom prorocké slová básnika: „Na cestu (po ktorej kráčam), / chcel by už zabočiť niekto iný. Ale ešte tam nie je, / lebo prach pre jeho stopy sa neusadil medzi mojimi slovami.“ Zakotvenie v mladosti, miznúci čas, existenciálny charakter, náznaková spiritualita, ale predovšetkým láska – to sú tie nakumulované atribúty autorskej symboliky, opísateľné a skoncentrované niekedy až do magických kameňov jadeitu (nefritu): „Ešte som tu, ak píšem: jadeit, / slovo / mlčanlivo zelené a kamenné.“ Táto zbierka je konfliktom čírej, ba až osobitej ľudskej chronometrie času. Svojským usporiadaním javov, vecí a dejov v postupnosti, ako sa dotkli básnika. Myslím si, že Ján Tazberík vie obdivuhodne a jasne vymedziť svoj pocit v slovách a možno až v tichých nad-slovách. Dokáže byť verbálne zdatný a koncentrovane čistý. A preto i tú „mágiu času“ svojho života je schopný rozatomizovať do akéhosi iba jemu vlastného, čarovného poznania zmyslu vecí. A nakoniec, je tu i tá blízkosť mysticky tajomného a nikým dostatočne nepomenovaného dychu smrti, ako stavu konečného rozuzlenia: čím sme a možno tým, čím sme vlastne chceli byť. A práve preto tu – a práve na tomto mieste, básnikovi ide z pohľadu vlastného bytia o to pravdepodobné, každodenné a dosiahnuteľné, ale i o to ním vysnívané... a i o to možno! Je tu prítomný aj ten povestný úsmev cez prizmu pominuteľnosti, zjavuje sa tu tajomstvo nehy každodenného prebývania s milujúcou osobou.
