Spomeň si na cára – Anton Hykisch

Anton Hykisch

Spomeň si na cára

Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2007

     Anton Hykisch niekoľkokrát dokázal (najmä románmi Čas majstrov a Milujte kráľovnú), že historický román je nielen jeho kratochvíľnou aktivitou či východiskom z núdze, ale aj jeho serióznou tvorivou doménou, v ktorej momentálne na Slovensku nemá konkurenciu. Vie bezpečne vyhmatať tému, vie ju poctivo naštudovať, vydokumentovať historickými faktami a nájsť pre toto všetko príťažlivý príbeh, ktorý unesie jej posolstvo stelesnené nezjednodušenými postavami. Vďaka tomu sa historizujúci Hykisch číta i prekladá, vďaka tomu starne menej ako mnohé aktuálne sa tváriace prozaické veľdiela.

     Najnovší Hykischov román Spomeň si na cára má síce historický základ, ale sotva by sme ho mohli pokladať za historický, hoci jeho námet je takpovediac dejinný: rekonštrukcia životného príbehu autorovho strýka, ktorý bol pobočníkom bulharského cára Ferdinanda Coburského (1858-1945), „najčudáckejšieho panovníka Európy“ aktívneho najmä v rokoch prvej svetovej vojny a pred ňou, a po celý ten čas milujúceho rudohorné Slovensko. Do historickej, monografiami a historickými dokumentmi zmapovanej témy teda rovnocenne vstupuje iba náhodnými rodinnými relikviami a spomienkami zdokumentovaný život slovenského mládenca s diplomatickými ambíciami, a navyše – i autorské úsilie sceliť útržkovité vedomosti o predkovi do ucelenej, podľa možností príbehovej predstavy, ktorá má svoje posolstvo. Autorovi sa tak ponúkol takmer postmodernistický mnohovrstevný námet, v ktorom budú rovnako dôležité všetky tieto roviny a výsledný tvar bude nielen objavovať a pripomínať európskosť slovenských kontextov, ale bude hľadať aj ich všeobecnejšiu filozofiu, zmysel či význam. Napokon už aj sám názov svojím imperatívnym prízvukom nabáda čitateľa na iné než jednosmerné čítanie.

     Hykisch je k svojim postavám veľkorysý a láskavý. Ferdinanda Coburského vykresľuje ako prejemneného muža milujúceho svoju mŕtvu matku, prírodu, motýle, modernú techniku, vyžívajúcim sa v rozkošiach secesie a prežívajúcim jej nostalgiu, ale pritom nesmierne ctižiadostivého a priam posadnutého politickým maklérstvom v Európe plnej malých vojen a dozrievajúcej na veľkú vojnu. Jeho pobočník Anton H. pochádzajúci z malých pomerov stredného Slovenska, vychovaný v klasickej slovenskej úcte k autoritám je priam predurčený byť verným služobníkom a pri službe do roztrhania tela zabúdať na seba i na svoj rodný kraj. Autor čitateľa so svojimi hrdinami prevedie po európskych dvoroch i miestach najrušnejších udalostí v kvasiacej sa Európe, mapuje panovníkove historické činy i jeho prečiny, dá nahliadnuť do jeho ľudských slabostí a nie vždy čistej intimity, ale vždy cítiť jeho ironický odstup, ktorý napokon vyústi do tvrdej kritiky európskej aristokratickej bezradnosti zastaviť ľudské jatky. Autor však nešetrí iróniou ani voči slovenskému služobníkovi, ktorého slepá poslušnosť je priamo úmerná nedostatku noblesy a neohrabanosť, najmä vo veciach lásky a erotiky, brnká priam na struny absurdity. Keď napokon slovenský mládenec stráca v službe podivínskemu vladárovi svoj peľ, dostáva sa na vedľajšiu koľaj a svoje vykoľajenie rieši defraudáciou, za ktorú sa dostane do najhroznejších pekiel prvej svetovej vojny, kde aj zahynie. A jeho frajerka, učiteľka Anna, mu aj po smrti pripomenie: „videla som tých tvojich monarchov, aristokratov a im podobných, ako kládli na zem jarabice a prepelice, vtáky stvorené na lietanie, zrazu skamenené, hlboko ponížené, so znehybnenými svalmi v blate, rozšlialapanom ich vyglančenými čižmiskami a bagančami... Ochrana pred premnožením... O chvíľu začnú vojnu proti premnoženým Slovanom, proti žltému nebezpečenstvu, proti Číňanom, Japončíkom či Malajcom.. Ty, hrdina, vzdelanec z konzulárnej akadémie, mág diplomacie, majster úskokov bez zbraní, prečo sa jasne nepostavíš proti týmto kriminálnikom?“ Teda to noblesné či nanajvýš vecné rekonštruovanie príbehu pána a sluhu, hoci aj so spoločnou láskou k Slovensku, dávkované triezvymi kapitolami  a merané pravidelným rozprávačským rytmom, a doložené dobovými fotografiami zďaleka nie je len sprítomňovaním dejín či dejín človeka. Je rovnako reflexiou doby i horúco aktuálnou výzvou.

Alexander Halvoník