Vyhľadávanie
G. G. Márquez: Spomienka na moje smutné pobehlice.
Bratislava, Ikar 2005
Preklad Eva Palkovičová
Meno kolumbijského prozaika s ľahkosťou vyslovia milovníci dobrej literatúry, ale i snobi, a jeho najznámejší román Sto rokov samoty je taký známy, že si ho často modifikujú do názvov svojich kníh mnohé vydavateľstvá (v Bulharsku napríklad vyšla antológia ľúbostnej poézie pod názvom Sto rokov lásky).
Gabriel García Márquez sa narodil v roku 1928 v mestečku Aracataca v karibskej oblasti Kolumbie. Keď dovŕšil dvanásť rokov, rodina sa presťahovala do hlavného mesta, ale mýtmi opradené vidiecke mestečko mu zostalo natrvalo v pamäti. Po stredoškolských rokoch začal študovať právo, štúdium však nedokončil a pracoval ako novinár (predovšetkým v Barranquille, veľkom prístavnom meste svojho rodného kraja, a v Bogote). Neskôr sa stal spravodajcom havanskej tlačovej kancelárie Prensa Latina v Bogote a potom v New Yorku. Prvé časopisecky publikované poviedky zapadajú do obdobia konca 40. rokov, písal aj filmové scenáre a chystal román o histórii svojho kraja a svojej rodiny Dom, ktorý síce nikdy nevyšiel, ale predstavoval preňho materiál pre mnohé prózy (román Opadané lístie (1955, slov. vydanie 1986, preložil V. Oleríny), novelu Plukovníkovi nemá kto napísať (1961, slovenské vydanie 1986, preložil V. Oleríny), poviedky zo súboru Pohreb Veľkej matky (1962, slovenské vydanie pod názvom Pohreb Veľkej matróny 1983, preložil V. Oleríny) a román Zlá hodina (1962, slovenské vydanie 1986, preložil V. Oleríny). Neskôr nasledoval román Sto rokov samoty (1967, slovenské vydanie 1973, preložil I. Puškáč), ktorý mu definitívne priniesol uznanie.
Vydávaniu Márquezovej prózy sa venovali mnohé vydavateľstvá, no v poslednom čase vykonáva záslužnú prácu vydavateľstvo Ikar, kde okrem Spomienok na moje smutné pobehlice nedávno vyšli v edícii Odeon Márquezova Spoveď stroskotanca, Neuveriteľne smutný príbeh o nevinnej Eréndire a prvý diel jeho pamätí pod názvom Román môjho života.
Rozprávačom hravej novely Spomienka na moje smutné pobehlice je deväťdesiatročný muž, náročky nepoužijeme slovo starec, lebo sa k „učencovi“, ako titulujú bývalého nafukovača správ v miestnom denníku, profesora španielskej a latinskej gramatiky, autora nedeľných komentárov a stručných recenzií o hudbe a divadle, vôbec nehodí. „Učenec“, ktorý sa nikdy neoženil a ženám za lásku platil („Nikdy som sa nevyspal so ženou, ktorej by som nezaplatil, a zopár tých, čo neboli od remesla, som presvedčil rozumom alebo silou, že si musia vziať peniaze,“ str. 15), zrazu v deň svojich 90. narodenín zatúži po čistej panne, ktorú si objedná u „majiteľky istého pokútneho domu“. Napriek tomu, že dievča počas ich spoločných nocí tvrdo spí, omámené valeriánou a unavené po drine v továrni, „učenec“ sa do nej zaľúbi a robí všetko pre jej pohodlie a krásu. Neznesie pomyslenie, že by dievča akokoľvek poškvrnili, a keď ju stratí z dohľadu, zúfalo ju vidí v každej mladici na ulici. „Učenec“ je plný sebairónie, keď uvažuje o svojom veku aj o okolitom svete, len dievča, ktorému vymyslí okrem dobrej povesti aj meno, mu do toho nezapadá („Podľa svojho duševného rozpoloženia som jej menil farbu očí“, str. 57).
Márquezova novela vo výbornom preklade E. Palkovičovej sa číta na posedenie, hoci sa v knihe nestretneme s atribútmi kasových trhákov, ale s jemným príbehom lásky, aj keď na pozadí prostitúcie, alebo práve preto. „Učenec“ je príjemne vecný a nevtieravý, keď akoby bilancuje svoj život, no akáže bilancia, keď si v závere s istotou uvedomí, že sa dožije stovky?
Márquezova novela vyniká jemnou eleganciou a humorom a dosvedčuje, že autor je stále na vrchole tvorivých síl, aby sa pre radosť čitateľa majstrovsky pohral s literárnym nápadom i s príbehom.
Viera Prokešová
